Tyto webové stránky používají soubory cookies, které nám pomáhají zlepšovat naše služby, personalizovat reklamy a analyzovat návštěvnost. Používáním našich stránek s tímto souhlasíte.
Více informací
DOK.REVUE

Jediný český časopis o dokumentu

FREM

Nový film

FREM

27. 10. 2019 / AUTOR: Viera Čákanyová
Jak se natáčí film v Antarktidě? Je možné se dostat do hlavy umělé inteligence? A co to je GAI? To vše popisuje dokumentaristka Viera Čákanyová v textu o svém novém filmu FREM v dok.revue.

Inšpiráciou k vytvoreniu filmu FREM bola myšlienka/úvaha, že žijeme v dobe, kedy ako biologický druh narážame na limity matérie, z ktorej sme vytvorení, a hľadáme cesty, “ako sa vylepšiť”, expandovať z prirodzených limitov. Keďže generujeme obrovské množstvo dát, ktoré už nestíhame absorbovať, zorientovať sa v nich, spojiť si súvislosti, vytvárame umelé neurónové siete, ktoré to majú robiť za nás. Do istej miery sú autonómne a nevieme presne, čo sa v nich odohráva, pretože už používajú vlastné vzorce myslenia. 

V podstate simulujeme uhlíkovú evolúciu na báze kremíka a dúfame, že kremík zachráni uhlík, že nám pomôže vyriešiť stále komplexnejšie problémy, ktoré vytvárame. Cieľom snaženia tejto kremíkovej evolúcie je tzv. GAI (general artificial intelligence) – všeobecná umelá inteligencia, svätý grál, ku ktorému sa upínajú výskumníci v oblasti umelej inteligencie. Všeobecná znamená, že sa bude sama učiť a vyvíjať a svoje poznatky bude schopná zovšeobecniť a použiť na riešenie rôznorodých problémov. Jej inteligencia sa bude exponenciálne zväčšovať, až dosiahne tzv. “technologickú singularitu”, a potom jej už inteligenčne nebudeme stačiť. To sú myšlienky, hypotetická situácia, od ktorej sa odrazil film FREM.
 

Z filmu FREM
 

Asi najťažšie bolo dostať sa do hlavy umelej inteligencie, ktorej očami sa má divák pozerať na svet, a urobiť to limitovanými prostriedkami, ktoré médium filmu ponúka (obraz a zvuk). Nedá sa totiž vystúpiť zo zajatia vlastného a ešte k tomu ľudského mozgu, ne-antropomorfizovať, poraziť limity vlastnej imaginácie. Nevedela som, či sa podarí urobiť to tak, aby sa človek vedel napojiť na nejakú entitu, ktorej nerozumie, a napriek tomu sa jej očami bude chcieť dívať. Preto bola v scenári aj naratívna linka človeka/výskumníka, ktorú sme točili ako plán A, pritom som sa snažila urobiť film – plán B, ne-antropocentrický film, kde je človek na úrovni akéhokoľvek iného tvora alebo netvora v krajine, ako kameň, tuleň, snehová vločka. Umožňovala to perspektíva subjektívnej kamery z nadhľadu a myslím si, že túto (nadhľadovú) perspektívu je dobré si osvojiť, minimálne v súvislosti s klimatickou krízou – vnímať sa ako mikroskopická súčasť krajiny, ekosystému zeme, nemať žiadnu nadradenú pozíciu. FREM sme točili na Antarktíde, kde sa najviac prejavujú zmeny klímy, čím získal zároveň akýsi dystopický kontext, ako krajina po človeku, post ľudský svet z pohľadu ne-ľudského svedka/observera.
 

Z filmu FREM
 

Natáčať tento film, v podstate dokumentárne sci-fi o sofistikovanej umelej inteligencii, na Antarktíde, bolo náročné fyzicky aj psychicky. Znamenalo to konkrétne toto: žiť v plesnivom lodnom kontajneri bez záchodu, sprchy, internetu, šplhať sa na ľadovce v gumákoch, umývať riady slanou vodou z mora, alebo vylízaním taniera, variť na dvojplatničke, kde funguje len stupeň 1, rozmrazovať minerálku pól hodiny, kúriť maximálne 2 hodiny denne malým elektrickým ohrievačom, terasovito sušiť vlhké veci na šnúre v ideálnej výške od ohrievača, aby sa za tie dve hodiny aspoň trochu preschli, budiť sa ráno do stabilných 0 stupňov, ktoré sme si v noci nadýchali do našej 2,5 x 6 x 2,5 metrov kubických veľkej železnej krabičky, čakať na zásoby jedla z poľskej základne tak dlho, kým morské prúdy svojím tempom odplavia naviate kusy ľadu od brehu, znemožňujúce výsadok z gumeného člnu, nočné predpovede počasia vysielačkou – počuť na chvíľu iný ľudský hlas než svoj vlastný alebo tých ďalších dvoch ľudí z kontajneru (štáb boli 3 ľudia), rozhodovať sa, či sa energia z generátora použije na nabíjanie bateriek, alebo prípravu sáčkovej polievky, konzumovať iks balení tej istej sáčkovej polievky – zupy pieczarkowej, pretože poľský kuchár nebol pri balení zásob ani trochu kreatívny, lietať s čínskym dronom v divokých vetroch, dva krát ho stratiť, gps ukazuje výskyt posledného signálu v bielo-bielej tme. Realita kontajneru nášho každodenného (daj nám dnes). Áno, bolo to trochu absurdné.