Škola ako daňový úrad

Reportáž z diskusie Čo nás čaká v školstve a vzdelávaní?

foto: Štefan Berec

Od debaty s názvom „Čo nás čaká v školstve a vzdelávaní?“, možno mnoho zo zúčastnených očakávalo konkrétne predstavy a postupy, ktoré sa v najbližšej dobe budú v školstve aplikovať. Napriek tomu sa diskurz jedného z programov Inšpiračného fóra 22. MFDF Ji.hlava zväčša pohyboval v rovine kritiky súčasnej podoby vzdelávacieho systému a jeho porovnávaniu so zahraničnými, zväčša fínskymi postupmi. Až v záverečnej polhodine pristúpil k návrhom, ktoré by súčasnú, nie príliš potešujúcu situáciu riešil. 

Moderátor Tomáš Feřtek, populizátor vzdelávania a okrem iného autor konceptu Auditu vzdelávacieho systému v ČR debatu otvoril krátkou bilanciou. Poznamenal, že sa v školstve od deväťdesiatych rokov mnoho zmenilo. Nie len, že sa zmenila jeho depresívna atmosféra, na žiaka sa začali klásť väčšie očakávania a jeho aktivita by mala byť väčšia ako aktivita učiteľa, naviac jeho vzdelávanie smeruje od čírych znalostí k budovaniu kompetencií.

Následne prevzala slovo Lenka Mikletičová a zahájila predstavenie diskutujúcich. Ako zakladateľka vzdelávacích kurzov „Jihlava mluví o vzdělávání“, v rozprave zastúpila skupinu angažovaných rodičov, Michal Pitín zas publikum zaujal svojimi skúsenosťami s aktívnou výučbou nie lien v ČR, ale i vo Fínsku, kde systém výrazne napomáha učiteľov vykonávať ich povolanie správne. Eliška Walterová, profesorka s tridsať ročnou praxou na pedagogickej fakulte, hneď v úvode predostrela svoju tézu, ktorá vychádza z jej výskumov z terénu, skúmajúcich modely súkromného doučovania a pridanej hodnoty školy. Ako predpokladá, v budúcnosti model školstva a školy pretrvá, tvorí totiž jeden zo základných pilierov spoločnosti. K svojmu prežitiu však potrebuje podporu celej spoločnosti. Predstavenie štvorice debatujúcich potom uzavrel Vladimír Burjan, bývalý slovenský pedagóg, v súčasnosti sa venujúci poskytovaniu vzdelávacích služieb školám, zároveň i šéfredaktor časopisu Dobrá škola.

Debatu otvorila otázka zmien, ktoré v školstve prebehli v posledných rokoch. Okrem rozmachu súkromných základných škôl, ktoré jasne ukazujú nedôveru rodičov v štátne vzdelávacie inštitúcie, padla reč i o samotnom systéme, akým školstvo zmeny prijíma. Tie sa totiž vyznačujú svojou nekoncepčnosťou a nadhodilosťou, spôsobom „hasíme to, čo práve horí“. Debatujúci sa zhodli, že systematický plán zmien v súčasnej dobe neexistuje tak v Česku, ako na Slovensku. Podľa výskumu Walterovej sa zmenili taktiež samotní žiaci. Hoci majú už pred nástupom do školy značne vyššie predpoklady pre úspechy napríklad v matematike, ich sociálne schopnosti radikálne klesli. Z pozitívnych zmien zaznela vybavenosť škôl, jednotlivých učební a celkové prostredie vzdelávacích inštitúcií. Pochvala padla aj na adresu výučby prvého stupňa základných škôl a jeho autonómiu. Druhý stupeň však už debatujúci pomenovali ako najproblematickejší, do značnej miery i z dôvodu nesúdržnosti učiteľov.

foto: Štefan Berec


V súvislosti s pomenovaním slabých miest súčasného školstva padla kritika na absenciu akéhokoľvek konceptu štandardu učiteľa pre súčasnú školu, čiže absencia referenčného rámca. Opomenuté nezostalo ani podfinancovanie profesie učiteľa, s tým samozrejme taktiež spojený nezáujem skutočne kompetentných ľudí vykonávať túto činnosť. Táto situácia vyúsťuje do faktu, že na pedagogickú fakultu sa dostane takmer každý, no len malá hŕstka absolventov (nehovoriac o tom, že sa nejedná o tých najnadanejších) skutočne pracuje v tomto odvetví. Taktiež praxe študentov pedagogiky sú až príliš krátke na zistenie ich skutočných kompetencií. Ako problém diskutujúci vidia i nedôveru a nízky kredit učiteľa ako autority v očiach verejnosti.     

Reč prirodzene prešla ma systém školstva vo Fínsku, ktorý je považujúci za jeden z najefektívnejších v Európe. Jeho najsilnejšie stránky, ako poznamenal Michal Pitín, súvisia okrem iného so stopercentnou dôverou učiteľovi a v kvalitnom vzdelaní vyučujúcich, ktoré je do veľkej miery elitné a pri prijímacích skúškach preveruje pedagogické schopnosti adepta na štúdium. Učitelia sú naviac pravidelne doškolovaní, pričom je braná do úvahy i ich psychická pohoda. S tým úzko súvisí samotné rozloženie vyučovacieho rozvrhu. To odpovedá potrebám a možnostiam dieťaťa, strieda praktické hodiny s teoretickými, na učiteľa pritom myslí dĺžkou prestávok medzi hodinami. Najkratšia trvá pätnásť minút, slúži na aktívny odpočinok pedagóga, ktorému s prípravnými prácami na ďalšiu výučbu pomáha asistent. Žiaci tento čas trávia na školskom dvore, kde sa dostatočne fyzicky vyčerpajú a prekysličia mozog na to, aby sa mohli celú vyučovaciu hodinu sústrediť.  Tento systém očividne funguje a je pre naše školstvo inšpiráciou, debatujúci však súhlasia, že nie všetky zmeny sú prenosné naprieč štátmi a prosté napodobňovanie a zavádzanie nesystematických zmien podľa tohto modelu môže taktiež výrazne uškodiť. 

Debatu zavŕšili návrhy diskutujúcich na vylepšenie súčasnej situácie. Zhodli sa, že zmena musí nastať nie len na rovine celoštátnej, ale i v jednotlivých školách a prístupoch pedagógov. Tí by mali deti motivovať, chváliť a rozvíjať ich nadanie. Lenka Mikletičová vidí riešenie aj v sprístupnení možnosti učiť aj osobám tomu kompetentným vedomosťami, pričom nemusia mať nutne i pedagogické vzdelanie. Eliške Walterovej chýba vízia spoločnosti a človeka budúcnosti, od ktorej by sa mala odvíjať aj vízia školstva. 

Hoci sa debatujúci snažili vniesť do diskurzu i optimizmus a možné riešenia, uvedomujú si, že v súčasnosti nie sú tým, kto má rozhodujúce slovo. To má totiž štát. Riadi však školstvo nie ako službu žiakom a ich rodičom, ale ako službu jemu samému. Podobne, ako riadi daňový úrad. Deliť sa o ňu je ochotný maximálne s priemyslom, pre ktorí žiakov pripravuje. A práve to je základným problémom, s ktorým české školstvo bojuje a bez jeho vyriešenie bude každý pokus o zmenu len pokusom, v najlepšom prípade len čiastočným a zanedbateľným úspechom.




F4.18DOK.REVUE
28. 10. 2018


z aktuálního čísla:

Situační recenzeCivilizace musí dát zpátečku Angažovaný snímek amerického dokumentaristy Jeffa Gibbse Planet of the Humans (Planeta lidí), kritizující způsob, jakým zacházíme s obnovitelnými zdroji energie, vyvolal řadu kontroverzních reakcí. Není divu, producentem snímku je známý filmař Michael Moore, který tento dokument umístil volně na YouTube na Den Země, kdy celosvětově vrcholila pandemie koronaviru.Kamila BoháčkováNový filmJednotka intenzivního života Jak koronakrize upozornila na téma paliativní péče, o němž už dva roky vzniká dokument? Adéla KomrzýTémaPolitika paměti (nejen) v Příbězích 20. stoletíVzpomínkové portály zaznamenávající a uchovávající rozhovory s pamětníky mají neobyčejnou odpovědnost, protože formují pomyslnou národní paměť. Stojí před nimi nesnadná otázka, jak neupřít slovo ani extrémním hlasům, a přitom se jimi nenechat manipulovat. Co vlastně patří a co už nepatří do „paměti národa“?Martin MišúrBáseňSonet jako koníček[56]Pier Paolo PasoliniRozhovorNechat lidi odvyprávět jejich příběhyS Viktorem Portelem, dokumentaristou, vedoucím dokumentačního oddělení organizace Post Bellum a spoluautorem televizního cyklu Příběhy 20. století o rozhovorech coby formě „paměti národa“Martin SvobodaRozhovorO vůli k životu všemu navzdoryO holokaustu vzniká mnoho filmů, málokterý ale ukazuje svědky, kteří vypovídají o svých zážitcích vůbec poprvé, a navíc je doprovázejí dosud neznámé autentické obrazové materiály. Řeč je o deset let starém čtyřdílném cyklu celovečerních dokumentů Zapomenuté transporty, který zachycuje deportaci Židů do málo známých táborů a ghett v Lotyšsku, Bělorusku, Estonsku a Polsku. O způsobu práce s pamětí hovoří jejich režisér, scenárista a producent Lukáš Přibyl.Petr ŠafaříkRozhovorZačněme u sebe, jinak se nic nezměníRozhovor s tvůrci dokumentu Země medu, makedonským dokumentaristy Ljubomirem Stefanovrm a Tamarou Kotevskou.Vojtěch KočárníkNová knihaFestivalová historie bez ideologieKarlovarský filmový festival sice letos kvůli protipandemickým opatřením nebude, ale přesto se jeho historií, převážně před rokem 1989, v těchto týdnech zabývá výzkumný tým pod vedením filmové historičky a publicistky Jindřišky Bláhové z Katedry filmových studií Filozofické fakulty Univerzity Karlovy, aby dokončil rozsáhlou antologii, kterou v příštím roce vydá Národní filmový archiv. Jak kniha vzniká a proč se její autoři snaží představit hlavně neheslovité dějiny karlovarského filmového festivalu?Jindřiška BláhováÚvodníkJak se vaří dějiny?dok.revue 3.20redakce dok.revue