Zachytiť úprimnosť

Portugalský režisér Pedro Velho sa na MFDF Ji.hlava tento rok predstaví s filmom 29 26, zaradeným do súťaže Opus Bonum. Dielo pojednáva o myšlienkach, emóciách očakávaniach a predstavách štyroch dospievajúcich dievčat. Štylizované zábery na detaily ich tvárí sprevádzané autentickými monológmi vytvárajú až meditačnú atmosféru, na diváka vplývajú upokojujúcim, zároveň však aktívnym dojmom. Úprimnosť sršiaca z výpovedí protagonistiek dotvára atmosféru priateľského stretnutia a otvorenosti voči publiku. 

Váš film 29 26 stojí hlavne na ústredných protagonistkách, snímaniu ich tvárí, gest, mimiky, ale i názoroch a úvahách. Vo svojich výpovediach pôsobia veľmi presvedčivo. Bolo pre to ťažké nájsť tie správne protagonistky?
Nesnažil som sa nič násilne presadiť, vždy bolo mojím cieľom stvoriť niečo, čo nám všetkým bude dávať zmysel. Protagonistky sa nemuseli adaptovať na film, naopak film vznikol vôkol nás a z nás. Začalo to prirodzenou túžbou o niečo sa podeliť, niečo stvoriť a pochybovať o sebe samých. Dve protagonistky chcú byť umelkyňami, takže ten impulz niečo tvoriť tam už bol. Vždy sme pracovali ako tým, ale dievčatá si stále držali vlastnú identitu cez texty, ktoré napísali, ich osobné archívy (fotky, videá), nápady a osobnú tvorbu. Každá z nich spolupracovala iným spôsobom, svojím vlastným spôsobom objavovali svoju identitu a svoj tvorivý hlas. Všetky nápady boli vítané, oceňované a svojim spôsobom prispeli ku výsledku. Som starší ako dievčatá, takže by bolo jednoduché spadnúť do ageizmu a začať im diktovať čo je správne a čo nie, preto som hneď od začiatku dával jasne najavo, že nemám záujem takýto prístup presadzovať. Snažili sme sa udržiavať umelecky plodný, voľný tvorivý priestor bez obáv zo súdov a predsudkov. Protagonistky sú podľa mňa presvedčivé, lebo film patrí aj im. Celý proces vytvárania filmu a konečný výsledok bol veľmi príjemný a s týmto spoločným dielom som veľmi spokojný.

Film pôsobí veľmi autenticky, čím sa ešte umocňuje jeho emocionálny, takmer meditačný rozmer. Pracoval ste s predbežným scenárom alebo sú výpovede výsledkom improvizácie?
To bol náš hlavní zámer, dosiahnuť autenticity.  Scenár prešiel určitými fázami a bol napísaný behom rozhovorov, rôznych podnetov behom procesu spracovávania. Každá scéna mala inú povahu a kontext, čo bolo súčasťou tvorivého procesu: nájsť rôzne momenty a spúšťače. Je to hra návrhov, pokusov a omylov s cieľom zachytiť niečo pre nás neznáme. Každý monológ sa odrážal od ich odpovedí na rôzne fáze procesu, v podstate zdieľali a odhaľovali seba samé, ako samé chceli. Zachytenie ich zraniteľnosti a úprimnosti bol náš hlavní zámer.
Neskôr behom natáčania sme museli niektoré scény prepisovať a zostrihávať do určitého poriadku, aby to dávalo  zmysel s tím, čo povedali. Snažil som sa dostať scenár do ich tiel, ale v inej podobe, ktorá mala zdôrazniť silnejšie intenzitu, alebo možno vedomú cestu. Niektoré scény boli napísané výhradne mnou, aby sme verbalizovali niektoré nápady a emócie, ktoré boli prítomné ale nemohli byť priradené ku konkrétnej diskusii alebo myšlienke. Snažili sme sa zachytiť ich úprimnosť, z toho čo povedali a ako to povedali. To bol jeden z mojich cieľov.

I keď ide o osobné výpovede jednotlivcov, možno v nich nájsť prvky generačnej výpovede lákajúcej ku generalizácii. Myslíte si, že s použitím mužských protagonistov by sa vyznenie snímku radikálne zmenilo, alebo v tomto prípade pohlavie nehrá až tak veľkú rolu?   
To si úprimne nemyslím. Samozrejme by to bol odlišný film, nemyslím si však že by to bolo spôsobené pohlavím. Keby sme zmenili len jedného protagonistu, celý film by získal odlišnú dynamiku. Film sa zrodil z našich vzťahov, emocionálna rovina vznikla vďaka spôsobu, akým sme spolu komunikovali a zdieľaním našich neistôt a očakávaní. Tento film je cestou, vďaka ktorej sa navzájom prepájame, päť individualít v miestnosti a to je všetko. V podstate proces tejto kreatívnej práce spočíva v skúške dôvery, výstrel do tmy, dávame si navzájom všetko, čo si môžeme ponúknuť a čo cítime že sme si dlžní. Veríme, že to má v nejakom zmysle význam, niečo nás rozrušuje a my sa snažíme reagovať. Sám film je istým druhom očakávania, že pochopíme čím sme raz boli, čokoľvek už to znamená dnes, alebo za desať rokov. Verím, že divák nájde vo filme túto možnosť tiež, navrátiť sa do emocionálnej roviny, ktorá je pre neho už minulosťou, alebo ktorú si vytvorí až v budúcnosti. Môžem povedať, že je to film o stretávaní a očakávaniach, myslím si, že to tak môžeme pochopiť všetci...