Odkazy Jóhanna Jóhannssona

Jóhan Jóhannsson byl unikátní skladatel filmové hudby i výjimečný filmař. V následujícím slovenském textu se ohlížíme za jeho předčasně ukončenou tvorbou a představujeme pět filozofických rovin a symbolů jeho komplexního díla. Kdyby nebylo přísných protipandemických opatření, tak by v tuto dobu už bylo možné spatřit poslední film Jóhanna Jóhannssona Last and First Men i v českých kinech. Doufejme, že se tak stane co nejdřív, tento snímek si totiž zaslouží velké plátno.

Jóhann Jóhannsson

1. Existencia ľudskosti

Najznámejší islandský mág hudobného post-klasicizmu vyjadril svoju úlohu vo svete krehkosťou a krásou filmových melódií, ktoré pozdvihujú existenciu človeka na novú etáž, na tú, kde si každý nájde svoj kúsok melanchólie a sladkej bolesti. Svojím umením vnáša do priestoru kina, filharmónie a koncertných siení studenú osamelosť, drsnosť úsečných tónov ako mrazivých vĺn Severného mora. Z jeho portrétnych fotografií cítiť zmiešané pocity strachu, a zároveň nežného objatia. Tá energia temna sa miesi s podstatou existencializmu, ako hľadaním zmyslu existencie umelca samotného. V čom spočíva význam hudby, ak neplynie z osobitej výpovede skladateľovho života? Chtiac, nechtiac jeho tvorba skončila príliš skoro, ešte pred tým, než si kritici dovolia spísať memoáre a štúdiá vydávať skladby best of. Jóhannsson však svoj život, presnejšie 48 rokov, nepremárnil. Jeho dielo rysované rovnakou mierou viery v ľudskosť ako v technológie inšpiruje mladých citlivých adolescentov vnímajúcich náboj elektroniky pretkanej notami klasicizmu. Starších hudobných pôžitkárov na Jóhannssonovej tvorbe láka priam zosobnená filozofia minimalizmu doplnená o bohatstvo najstarších klasických nástrojov, akým je organ a husle. Skladbami filmových soundtrackov, ktoré Jóhannssona priblížili celému svetu, sa všetky línie jeho chápania existencie hudby pretínajú a vyzdvihujú filmový obraz k svetským výšinám. Ľahkosť a homogénnosť tónov rozcítia aj diváka Eccovho radenia, nie je vyššia a nižšia melódia, nie je dôležitá miera prežitku. Jóhannsson vo svojich vydaných sólo albumoch a filmových tónoch veľkých scén skrátka zachycuje temnotu a existenciálnu tragédiu, ktorá v sebe nesie skľučujúcu nehu a smrteľnosť. A tie robia existenciu ľudskosti krásnou.

2. Vytrvalosť pamäte

Jóhannssonova hudobná kariéra začala netradične hrou na trúbku v 10 rokoch, učil sa na nej hrať vo Francúzsku. Po návrate na Island prešiel k zvukom ešte netradičnejšieho trombónu, ktoré mixoval s novátorskými nahrávkami syntetizátorov alebo pianom. Elektronicky upravené ruchy a šumy ho v ranných rokoch fascinovali a skúšal rôzne prístupy k ich komponovaniu. Založil kapelu Daisy Hill Poppy Farm a neskôr HAM, v ktorých sa po vzore punk-rockových osemdesiatok uberal tvrdším smerom. Ambientná elektronická hudba ho bezkonkurenčne nadchla hneď vzápätí. Svoj kompozičný záber rozšíril o rodinný tradičný nástroj – starý trstinový organ, ktorý zdedil po starom otcovi a uložil vo svojom berlínskom štúdiu. Mužov v ich islandskej rodine, zdá sa, vždy lákali vrelé melódie orchestrálnych nástrojov.

Jóhann pokračoval v šľapajach svojho otca Jóhanna Gunnarssona nie len v muzikálnej línii. Ako syn počítačového inžiniera mu k srdcu prirástol počítač a vzrušenie z nepoznaných zvukov, z náhodne generovaných melódií a z hry s pamäťou nie ľudskou, ale technologickou. Otcova práca na novom zvukovom programe pre prvý masovo predávaný počítač IBM 1401 sa stala pre Jóhannssona prelomovou. „Poslednú“ nahrávku hudobného programu zo šesťdesiatych rokov pretvoril do sólového albumu s názvom IBM 1401, A User’s Manual. S novým netradičným poňatím nečakal na úspech dlho, aj keď bol v užších kruhoch fajnšmekrov známy ako mladá ambientná perla, prepojenie s technologickým aspektom vnieslo do jeho hudby mnohovýznamovosť. Odkazy na silnejúcu úlohu technológie v spoločnosti sú zakódované v melódiách a jemne prechádzajú do mysle poslucháča. Nič sa nezdá byť oddeliteľné a hlas neživej navigátorky, ktorá sa prihovára robotickým hlasom počítača IBM, je dnes už len raritou v porovnaní s applovskou Siri.

3. Breh civilizácie
 

„Melanchólia je stav duše, ktorý je mi veľmi blízky a milý. Nie je vôbec podobný stavu smútku. Predstavuje pre mňa oveľa komplexnejšiu emóciu. Cítim, že vychádza z tragického pohľadu na svet a tragického vnímania umenia.“

Jóhann Jóhannsson
 

Melanchólia vyplývajúca z vlastnej tvorby Jóhannssona zrkadlí myšlienky filmových postáv, ťažkosť ich osudov na filmových plátnach. Transcendentálny prístup k filmovej hudbe je pre Jóhannssona typickým. Od prvej úspešnej kolaborácie na filmovom soundtracku filmu Prisoners Denisa Villeneuva sa zaradil medzi najvýznamnejších skladateľov filmových opusov v 21. storočí. Za Villeneuvovo Sicario a Arrival bol nominovaný na Oscara, za The Theory of Everything dostal Zlatý Glóbus. Za filmy nezávislých produkcií získal ním nie príliš žiadané medzinárodné uznanie a pre neho samotného nie vždy únosnú slávu. Za hranice obyčajnosti ho priviedli skúsenosti a experimenty na autorských filmoch režisérov s jasnou víziou, akým je umelecký thriller Darrena Aronofskeho mother! alebo experimentálny horor Mandy režiséra Panosa Cosmatosa. Jóhannsson navrátil filmovú hudbu do neoklasicistického žánru, smeru, ktorým inšpiroval svojich naďalej úspešných študentov, dnes vyzdvihovaného Ludwiga Goranssona alebo milovníkov elektro-ambientnej hudby s presahom idey. Svojim nekonvenčným prístupom skladania hudby s juxtapozičnými prvkami osmelil najmä popredných filmových režisérov veľkých hollywoodskych filmov, s ktorými rozvinul novú metódu poňatia hudobnej zložky strieborného plátna. Jóhannsson pripravil pôdu svojim nasledovníkom, aby filmy priľnuli silnejšie k emotívnym hudobným motívom a k pestrofarebnosti citov, k dokonalej reprezentácii emočne vyspelej civilizácie a jej vedomia.

Synergia a homogénnosť slov, obrazov a zvukov láka divákov do útrob príbehu, ktorý sa neoddeliteľne podľa Jóhannssona podieľa na zvukovej zložke. Na komponovaní filmovej hudby najradšej participoval od samotného začiatku tvorby hraného filmu. Avšak v rámci dokumentárnych snímiek ako napríklad The Miners' Hymns Billa Morissona sa jeho úloha začínala až po boku strihača. „Až tam vzniká presný význam natočeného materiálu a príbeh získava obrysy, ktoré má hudba podtrhnúť,“ vravel Jóhannsson na masterclass vedenej na MFDF Ji.hlava v roku 2017. Minimalizmus post-klasicizmu vyjadruje čistým mottom a racionálnou úvahou podužívania hudobnej zložky vo filme. „Hudba potrebuje svoju miestnosť, svoje ticho a svoju potrebu a čas byť počuť,“ ďalej predstavoval svoj postoj k tvorbe soundtracku a konceptu dokonalej filmovej hudby. Hudobný doprovod a nediegetická hudba znamenajú pre neho plnohodnotnú súčasť režisérskeho procesu. On ako tvorca sound designu nie je skladateľ v pravom slova zmysle, ale preberá významovú rolu režiséra filmového diela. Metóda nie príliš a radšej menej než je málo reprezentovala jeho skromnú existenciu a jeho životný štýl zasvätený hudbe, láske ku krásnu a prevažne k prežitku momentu. On sám sa približoval premýšľaním o hudbe a o dobe ku klasickým filozofom, skúšal krehkosť a silu ľudskej povahy, vnímania a zabúdania. Jazykom hudby dokáže v divákoch vzbudiť predstavu miesta mimo filmový obraz, predstavu atmosféry, ktorá filmom nie je zachytená, preto pri jeho tvorbe odkazujú viacerí kritici k transcendentálnej katarzii. Jóhannsson zdokonalil tento jazyk intuitívnym prístupom k hudobnému komponovaniu, ako osobne odkázal divákom na MFDF Ji.hlava: „Písanie filmovej hudby vám dá možnosť objavovať nový priestor, novú metódu, nový náhľad a nové farby. Možnosť ukázať nápady a myšlienky, ktoré obohacujú charakter postáv a námet príbehu.“ Preto jediná forma dokonalého načúvania jeho hudby tkvie v aktívnom vnímaní, až následne dokáže byť pôžitok komplexný a svet zvukov dokonalý, úplný a významovo homogénny.
 

Jóhann Jóhannsson

4. Úsvit technického sveta

V roku 1910 sa dostal na územie Antarktídy prvý kinematograf. Doviezla ho posádka expedície Terra Nova vedená kapitánom Scottom. Tým kapitánom, ktorého prvenstvo dobytia Južného pólu minulo o necelých päť týždňov, prvým sa totiž stal nórsky kapitán Amundsen. Aj keď Scott nešťastne so všetkými mužmi zahynul v roku 1913 v neľútostných podmienkach ľadovej krajiny, materiály zachytené kameramanom Herbertom Pontingom boli vydané v roku 1924 v podobe nemého dokumentárneho snímku The Great White Silence - predchodcom aktuálne obľúbeného filmového žánru slow cinema. Ak by sa vtedajší divák ocitol necelých 100 rokov v budúcnosti, mal by možnosť vzhliadnuť veľmi podobný snímok umeleckého smeru. Minimalistický pohyb kamerou, nekonečná dĺžka statických záberov, absencia naratívu, len nežná observácia bezprostredného okolia natočená na analógový materiál super 8mm filmového pásu je obsahom prvého dokumentárneho snímku Jóhanna Jóhannssona s názvom End of Summer. Áno, film pripomína atmosféru jeho hudobných kompozícii prevedených do obrazu posledných antarktických letných dní. Pre niekoho možno výjav neznesiteľného smútku, pre iného trefná metafora každodenného sveta, ktorý sa blíži ku svojmu pomyselnému koncu alebo len pokračuje do tmavej zimy. Jóhannsson symbolizuje premenu sveta pohľadom na nedotknuteľnú prírodu v antarktickej Peninsule, kde ľudia primárne nemajú čo hľadať, ani sa vyskytovať. Miesto, kam sa dá dostať len za veľmi striktných hygienických podmienok a kde sú slová ako fauna a flóra sväté. Svojím kinematografickým debutom chcel vyjadriť nekonečnú kreatívnu inšpiráciu v prírode, avšak nie tej islandskej, ktorá ho ovplyvňovala celý život. Chcel poukázať na odkaz v hudbe, ktorý je prenositeľný len sústredeným filmovým obrazom. Hranice, ktoré pre neho znázorňuje okienko filmového pása, dokáže hudba rozšíriť a prehĺbiť pole vnímania. Pracuje so zobrazením priestoru, z ktorého divák nemôže utiecť k bezpečnejším myšlienkam, pretože sila dominantnej hudby ho vráti do ľadovej prírody. Prírody so zreteľnými a jasnými premenami, so živými tučniakmi a tuleňmi, vtákmi nad ľadovcami a morskou vodou. Posolstvo konca antarktického leta Jóhannsson zachytil počas dvadsať dňového výletu. Neskôr, po návrate, z neutriedených záberov nahraných na náhodne získaný filmový materiál vytvoril hypnotickú esej so sonickým hudobným doprovodom, ktorý naráža na divákove zmysly a burcuje k nenarušenej pozornosti.

Ako sám Jóhannsson popisuje, v dokonalom koncepte strihu obrazov sa sám mierne strácal, až melódie komponované čelistkou, vernou kolegyňou Hildur Guðnadóttir a prenikavým synthovým zvukom Roberta A. A. Loweho si našiel cestu k audiovizuálnej kompilácii so silným odkazom k wildlife dokumentom. Inšpirácia vzniká v tých najneočakávanejších momentoch, aj preto sa v krátkometrážnom snímku ukrýva Jóhannova fascinácia BBC dokumentami ako je Planet Earth a iné. Či už divák pozoruje grandiózne zábery z kamier s ultra rozlíšením alebo s praskajúcim obrazom jeho nedokonalosti, pamäte prírody nesú odkaz, pocit a strach úplne rovnako. Vznášajú údiv nad existenciou krásy a pominuteľnosťou života prírody ako v 30. rokoch minulého storočia. Podľa niektorých kritikov nám Jóhannsson zanechal svoje rekviem už láskavou smrteľnosťou skrytou v snímku End of Summer.


 

Dôležité však je, že pomocou objektifikácie prírody nám Jóhannsson vytvoril memoáre jedného antarktického leta, ktoré sa nebude opakovať, ktoré možno už nikdy nebude tak chladné a ktoré ovplyvňuje práve tá spoločnosť, ktorej väčšina sa na nedotknuté miesto nikdy nedostane a nikdy ho neuzrie. Jóhannsson tým odkazuje na filozofický koncept ekologicky premýšľajúceho Timothyho Mortona, ktorý nám pripomína, že príroda a ekológia je koncepcia, ktorá existuje, aby udržala civilizáciu živou. Avšak príroda, ktorú si musíme vážiť, žije mimo spoločnosť a konkrétneho stretu s ňou. Je preto na nás, či nám romantický pohľad na prírodu bude stačiť naveky, alebo nám Jóhannsson predstavil opak skladby odchádzania – zreteľný apel na koniec, ktorý sa ešte dá zvrátiť.

5. Poslední a prví ľudia

Nie sme poslední ľudia, nie sme ani posledná línia ľudí, ktorá cíti strach, úzkosť, ktorej vonia kvet, alebo vníma melódiu. Ako vieme, nie sme ani prví ľudia. Kto teda sme a kam naša žijúca spoločnosť na tejto planéte speje? Jóhannsson odpovedá na naše pálčivé otázky svojou víziou zviazanou s vedecko-fantazijnou fikciou britského spisovateľa Olafa Stapledona, opulentnými symbolmi juhoslovanského poňatia brutalizmu a vábivým, nežným, avšak stále vecným slovom Tildy Swinton. Multimediálny projekt, ktorý z počiatku vnášal búrlivé emócie do koncertných siení, akou je opera v Sydney, a povýšil filmové projekcie nemej architektúry na vyšší level, sa po Jóhannssonovej smrti spojil v jedno nádherné, čiernobiele umelecké dielo. A tak ako si sám Jóhann prial, sa dokumentárny film s názvom Last and First Men predstavil na poslednom „živom“ veľkom festivale roku 2020, Berlinale. Pod plátnom už žiaľ Jóhannsson žiaden orchester nedirigoval, aj keď jednotlivé zvuky, melódie skladal dlhé roky. Až tento, posmrtne vydaný dôkaz Jóhannssonovej výnimočnosti, je pre viacerých dych berúce rekviem za posledným, osemnástym ľudským druhom v civilizovanom vesmíre, v ktorom sa obracia so silnou správou o stave sveta k nám, ako predchodcom a odovzdáva predzvesť našej existencie.

Z filmu Last and First Men
 

Tentokrát 16mm čiernobiely filmový materiál majstrovsky využil nórsky kameraman Sturla Brandth Grøvlen s vodítkami Jóhannssona. Lokácie častokrát hľadali spoločne s obyvateľmi juhoslovanských dediniek, chorvátskych opustených polí alebo srbských pohorí. Betónové stavby Jóhannssona fascinovali, avšak nie všetky boli prístupné, nie všetky boli civilizáciou nájdené. „Osudy stavieb, sôch a pomníkov sú nám často skryté, sú to symboly bez významu a príbehu. Ich objednávateľ vtedajší diktátor, generál Tito, nedovolil, aby niesli stopy ideológie, náboženstva, aby dávali ľuďom nádej alebo predávali posolstvo ďalším generáciám,“ popisuje sám Jóhannsson pre poslucháčov masterclass na ji.hlavskom festivale. Kamera ako očami mimozemských návštevníkov detailne mapuje telá monumentov, vníma drsnosť ich povrchu, rafinovanosť rezu a nezničiteľnosť materiálu. Sú tu, stoja ticho a dlho aj zostanú. Obrazy často gigantických pomníkov prechádzajú ostro do ešte nehostinnejšej krajiny, na suchú prírodu a mrazivé skaly. Jóhannsson odkazuje na apokalyptický svet, na minulosť, ktorú ešte zažijeme. Hudobným konceptom prvého a posledného uzatvára pomyselný kruh. Spolu s mladým berlínskym skladateľom Yair Elazar Glotmanom vedie líniu od najstarších tónov organu po tie najnovšie z počítača. Spolu dokázali vystavať zvukovú oponu, ktorá pohladí a pevne zovrie imersívnym pôžitkom.

Meditatívny a snový výklad Tildy Swinton zrkadlí veľké ikony brutalizmu v poeticky spísanom scenári, na ktorom sa podieľal José Enrique Macián. Konvenčne experimentálna báseň, aj tak by sa dal film nazvať, ak by obecenstvo trvalo na dokonalom popise. Nevídaná poéma nadväzuje na dokonale poznané dielo Stanleyho Kubricka, ktorý bol pre Jóhannssona veľkým vzorom, avšak senzuálne poňatým sledovaním prostredia a vstupovaním za bránu časopriestoru môžeme prejsť až ku kompiláciám Godfreyho Reggia. História prestupuje do prítomnosti a budúcnosti zároveň. Len tvrdé syntetické tóny nedovolia odtrhnúť myšlienky od pocitu strateného sveta. Utópia rozprávaných príbehov a životov ďalších línii budúcich ľudí nie je pre obyvateľa Zeme zatiaľ ani zďaleka reálna, melódia to nedovolí a neposkytne žiaden náznak vykúpenia. Evolúcia človeka má svoj koniec a každý si musí prísť k tomu svojmu sám svojou cestou. Zelené svetlo ako symbol mimozemského hlasu a vedomia, ako záblesku umelej inteligencie ovládanej ľuďmi, ako smerovanie ľudskej povahy a lásky k technológiám, je len pokračovaním Godardovho červeného Alpha 60, alebo Kubrickovho oka menom Hal 9000. Jóhannsson jednoducho vkladá na divákovu predstavivosť, ladne a nenútene, so zvláštnym a jednoduchým apelom na kolektívnu pamäť, rozum a históriu. Je na každom z nás, ako mu podľahneme, ako sa necháme vniesť zvukom organu do útrob neživých sôch a ktorý tón v nás prebudí strach o budúcnosť života samotného. Jóhannsson nám dáva odpoveď, ktorú vášnivo pripravoval vyše desať rokov a pracoval na jej dokonalom predvedení. Jeho prvý dlhometrážny film je posledným príhovorom tohto islandského tvorcu, ktorý klasickou hudbou podmanil elektronický svet. Ako prvý a posledný vložil správu o svete do melódie a vyslal po mori vesmírnych hviezd.





výpis dalších článků rubriky:  Téma

6.20Hudba vychází přímo z mého nitraPrvní celovečerní a poslední životní film hudebního skladatele a filmaře Jóhanna Jóhannssona Last and First Men měl mít českou premiéru na sklonku tohoto roku. Pandemie a zavřená kina tomu však zabránily, protože tato audiovizuální báseň a experimentální sci-fi potřebuje velké plátno a prostorový zvuk, aby plně vyzněla, a tak jsou pro ni VOD platformy vyloučené. Jóhannssonova (nejen filmová) hudba v českém prostoru přesto rezonuje, a tak jsme se ho rozhodli v posledním letošním čísle dok.revue připomenout. Přinášíme osobní esej dánského skladatele filmové hudby Petera Albrechtsena, který byl Jóhannssonovým dlouholetým přítelem i kolegou. Esej vznikl krátce po Jóhannssonově předčasné smrti v roce 2018 jako nekrolog, ale nikdy nevyšel. Peter Albrechtsen
5.20Fantomová kinematografie Jižní KorejeProgramový ředitel MFDF Ji.hlava Petr Kubica přibližuje v následujícím textu vývoj jihokorejského dokumentu od jeho počátků po současnost. Vytváří tak potřebný kontext letošní ji.hlavské retrospektivy Průhledná krajina, jíž se stala Jižní Korea. Přehlídka představuje u nás dosud neznámé snímky, natočené v období od dvacátých let minulého století po současnost, a ukazuje fascinující cestu jihokorejského dokumentu, jehož nezávislost se začala psát až v roce 1988.Petr Kubica
5.20Muž, který předběhl svou dobuBankéř Albert Kahn vytvořil pod vlivem svého učitele, filozofa Henriho Bergsona, pozoruhodný soukromý archiv své doby. Pokusil se v něm posbírat co nejvíce filmů a fotografií svědčících o světě, v němž žil. Jeho Archiv planety, jak svou sbírku nazval, pokrývá období od první světové války do roku 1932 a zachycuje tak paměť tehdejšího světa. Výběr ze snímků z Kahnova archivu uvede online ve zvláštní sekci letošní ročník Mezinárodního festivalu dokumentárních filmů Ji.hlava.David Čeněk
4.20„Můžeme hovořit filmovým jazykem?“Letošní, čtyřiadvacátý ročník MFDF Ji.hlava se zaměří mimo jiné na polské experimentální filmy sedmdesátých let minulého století, které tvořil kolektiv autorů pod názvem Warsztat Formy Filmowej. Jak vypadal manifest tohoto hnutí a co svou formou tyto filmy předznamenaly?Tereza Turzíková
3.20Politika paměti (nejen) v Příbězích 20. stoletíVzpomínkové portály zaznamenávající a uchovávající rozhovory s pamětníky mají neobyčejnou odpovědnost, protože formují pomyslnou národní paměť. Stojí před nimi nesnadná otázka, jak neupřít slovo ani extrémním hlasům, a přitom se jimi nenechat manipulovat. Co vlastně patří a co už nepatří do „paměti národa“?Martin Mišúr
2.20Není jeden feminismusZamyšlení nad dokumentaristkami inspirované knihou Barbory Baronové Ženy o ženách.Martin Šrajer
1.20Jak uslyšet obraz?Hlavním tématem tohoto čísla dok.revue jsou české radiodokumenty tvořené filmovými dokumentaristy. V tématu, které sepsala editorka dok.revue Kamila Boháčková, líčí filmoví dokumentaristé jako Lucie Králová, Tereza Reichová, Marika Pecháčková, Lumír Košař, Apolena Rychlíková či tvůrkyně anidoků Diana Cam Van Nguyen, co pro ně znamená tvořit radiodokumenty. V čem je to pro ně odlišné od filmu? Co jim to přineslo nového? Téma radiodokumentů se hodí do dnešních dnů všeobecné domácí karantény, většina v textu zmíněných radiodokumentů je totiž ke slyšení online. Kamila Boháčková
5.19Zachytit zázrak potřebuje časCenu za přínos světové kinematografii získal letos v Jihlavě kazašský režisér Sergej Dvorcevoj, který byl také autorem letošní festivalové znělky, jež v jednom dlouhém jímavém záběru snímá tvář kazašské herečky Samal Esljamové na nástupišti moskevského metra. Do Jihlavy se Dvorcevoj vrátil přesně po dvaceti letech, v roce 1999 si z tehdy teprve začínajícího festivalu odnesl historicky první ji.hlavskou cenu. Letos představil na festivalu nejen své dosavadní filmy, ale spolu s ředitelem jihlavské přehlídky objasnil svůj způsob natáčení i uvažování na masterclass, jejíž otitulkovaný záznam si lze přehrát na dok.revue.Kamila Boháčková
F5.19Válka jako stav mysliEsej o snímcích Průnik a Doufám, že se máš dobře, které spojuje reflexe 20. století prostřednictvím archivních materiálů. Obě díla letos soutěžila v sekci Opus Bonum. Janis Prášil
F4.19Doba lithiová aneb Čas vyhynoutJedním z témat prolínajících se letošním festivalem je ekologie, klimatická krize i otázka, jak může jedinec i celá společnost zabránit hrozícímu kolapsu, případně jak čelit pocitu strachu a environmentální úzkosti. V programu ji.hlavského festivalu najdeme i několik filmů s ekologickou tematikou. Přinášíme zamyšlení o několika snímcích ze sekce Svědectví o přírodě.Pavel Bednařík

starší články

6.20DOK.REVUE
21. 12. 2020


z aktuálního čísla:

Situační recenzeJen prázdné nádoby dokážou vydávat zvukDebata o filmu Věčný Jožo aneb Jak jsem potkal hvězduKamila BoháčkováNový film14,4V17.11.Z oslav 17. listopadu se postupem času stal kýč. Jak ho dokumentovat jinak? „Vyrobil jsem si k tomu jednoduchý nástroj, míchačku, která mi dovolila akci zaznamenat, ale přitom ji celou dekonstruovat, rozmazat,“ popisuje vizuální umělec Vladimír Turner práci na svém snímku 14,4V17.11., jenž se letos objevil v české experimentální soutěži Fascinace: Exprmntl.cz na MFDF Ji.hlava. „Cítil jsem se jako takový audiovizuální terorista se zbraní, která sice nezabíjí, ale její čočka může měnit svět.“Vladimír TurnerTémaHudba vychází přímo z mého nitraPrvní celovečerní a poslední životní film hudebního skladatele a filmaře Jóhanna Jóhannssona Last and First Men měl mít českou premiéru na sklonku tohoto roku. Pandemie a zavřená kina tomu však zabránily, protože tato audiovizuální báseň a experimentální sci-fi potřebuje velké plátno a prostorový zvuk, aby plně vyzněla, a tak jsou pro ni VOD platformy vyloučené. Jóhannssonova (nejen filmová) hudba v českém prostoru přesto rezonuje, a tak jsme se ho rozhodli v posledním letošním čísle dok.revue připomenout. Přinášíme osobní esej dánského skladatele filmové hudby Petera Albrechtsena, který byl Jóhannssonovým dlouholetým přítelem i kolegou. Esej vznikl krátce po Jóhannssonově předčasné smrti v roce 2018 jako nekrolog, ale nikdy nevyšel. Peter AlbrechtsenSportJak mluvit (a uvažovat) o trans lidechQueer filmový festival Mezipatra je – jako mnoho lidskoprávních akcí – nejen přehlídkou kinematografie, ale pořádá i spoustu setkání, přednášek a lekcí, jež slouží k rozšíření povědomí o tématech, která pořadatelé považují za důležitá pro aktivistický záměr LGBT+ komunity. Jednou takovou akcí byla i online přednáška Transparentní čeština, v níž členky spolku Trans*parent Markéta Bečková, Lenka Králová a Ivana Recmanová vytyčily za cíl seznámit posluchače se způsoby, jak adekvátně uvažovat a zpravovat o problematice genderu v kontextu lidí pohybujících se mimo dříve prosazovanou normativní škálu.Martin SvobodaBáseňOsobní život díry(pasáž z filmu)Ondřej VavrečkaRozhovorHledání pravdy za hranicemi rozbřeskuDokumentarista Gianfranco Rosi obdržel za své filmy mnohá ocenění – za snímek Sacro GRA získal v roce 2013 Zlatého lva v Benátkách a za Fuocoammare: Požár na moři si zase v roce 2016 odnesl Zlatého medvěda z Berlinale. O svém zatím posledním filmu Nokturno (2020), který natáčel tři roky ve válečných zónách mezi Sýrií, Irákem, Kurdistánem a Libanonem, si Rosi povídal s novinářem Neilem Youngem. Komentovaný rozhovor vyšel původně v časopise Modern Times Review (MTR). Přinášíme ho v českém překladu v rámci vzájemné spolupráce s MTR, podpořené Norskými fondy.Neil YoungNová knihaFilm jsou tajné dveře do reality Filmový publicista Pavel Sladký popisuje, jak vznikala jeho kniha s názvem Film jsou tajné dveře do reality, která přibližuje tvorbu deseti současných filmových režisérů, například Ulricha Seidla, Michaela Hanekeho, Cristiho Puiua, Larse von Triera či Claire Denisové.Pavel SladkýÚvodníkO filmech, které měly přijít, a nepřišlydok.revue 6.20Kamila BoháčkováAnketaNejpodstatnější letošní filmy a knihyVždy na konci roku vybízí časopis dok.revue přispěvatele, tvůrce či publicisty o přispění do ankety o největší dokumentární a čtenářský zážitek roku. Nejinak tomu je letos.