Zacyklený čas alebo Zem, ktorá hľadá svoje nebo

Slovenský filmový teoretik Martin Palúch tentokrát komentuje režisérský debut, jenž po deseti letech může do slovenské dokumentaristiky vrátit čistě sociálně-kritickou dokumentární esej.
14.07.2016 - Martin Palúch

Zem, ktorá hľadá svoje nebo

Od 7. júna 2016 sa v slovenskej kinodistribúcii objavil nový nízkorozpočtový slovenský dokument s poetickým názvom Zem, ktorá hľadá svoje nebo (2016). Ide o celovečerný debut dokumentaristu Erika Prausa - absolventa bakalárskeho stupňa Dokumentárnej réžie na Akadémii umení v Banskej Bystrici a magisterského stupňa Ateliéru dokumentárnej tvorby na VŠMU v Bratislave, kde končil pod vedením ikony slovenského filmu - režiséra Dušana Hanáka. V čom sa líši od súčasnej dokumentárnej tvorby?

V prvom rade voľbou témy, uhlom pohľadu na súčasnosť a v neposlednom rade spôsobom rozprávania. Od čias Kirchhoffovho Hej, Slováci (2002) a čiastočne Vojtekovho My zdes (2005) sme u nás už desať rokov nemali v distribúcii čisto sociálno-kriticky orientovaný dokument, ktorý by koncentrovane, bez prikrášľovania, zobrazoval súčasnú životnú situáciu ľudí žijúcich v regiónoch. Pod prepiatou snahou uspieť v konkurencii medzinárodných festivalov ostal dokumentárny film ako obraz doby nadlho na okraji záujmu dokumentaristickej elity. Praus túto chybu napráva a dokazuje, že esejistická forma dokumentu spracovaná obrazovo kultivovaných jazykom má vysokú výpovednú hodnotu a trvalé miesto v bohatej rodine dokumentárnych žánrov.

Režisér pritom prísne odmieta publicistický štýl zaznamenávania udalostí. Sústredí sa na obrazovo prepracovanú vizuálnu stránku a na tlmočenie myšlienok a problémov protagonistov formou funkčného využitia voiceoveru. Kontaktný zvuk pritom používa minimálne, za účelom dokreslenia koloritu každodennosti. Pôsobivé a podmanivé obrazy zachytávajú najmä pestrú atmosféru prostredí, znásobenú ruchovou stopou, čím formálne čisto prevedená vizuálna stránka súperí s pálčivosťou ekonomických a sociálnych problémov, ktorým musia protagonisti v aktuálnej realite čeliť.

Nosným prvkom rozprávania je životná situácia pätice postáv, obyvateľov horehronskej obce Pohorelá na strednom Slovensku. Okrem malebného prostredia, v ktorom žijú, ich spája niekoľko spoločných motívov. Nelichotivá ekonomická a sociálna situácia a ojedinelý až unikátny vzťah k tradičným remeslám. Ich individuálne charaktery znásobuje nezlomná životaschopnosť, duchovná energia a rokmi nadobudnutá ľudová múdrosť, ktorá ich napriek ťažkostiam poháňa vpred.

   


Zem, ktorá hľadá svoje nebo

Pomyselným alter egom autora vo filme je postava Lukáša Jánošku. Jeho miesto vo filme presahuje ostatných tým, že glosuje a analyzuje z pozície ľudového filozofa príčiny aktuálneho stavu. Pôvod súčasných ekonomických a sociálnych problémov vidí v kolapse socializmu a v prechode na rozvíjajúci sa kapitalizmus, ktorý, žiaľ, produkuje aj systémové obete. Niet divu, že drvivá väčšina ostatných protagonistov v dobrom spomína na výhody a istoty bývalého totalitného zriadenia a ostro odsudzuje a kriticky hodnotí súčasnú biedu a chudobu, ktorú priniesla demokracia a trhový spôsob hospodárstva. Jánoška sa postupne objavuje naprieč štyrmi portrétmi, ktoré Praus funkčne rámcuje do uzavretých častí, aby cez pomery v ktorých postavy žijú zachytil obraz doby svedčiaci o tom ako tento rozvíjajúci sa kapitalizmus vyzerá v regiónoch v praxi. Lukáš Jánoška je pri tom nositeľom mnohých podôb. Ako rodák z Pohorelej popularizuje zvyky a obyčaje predkov. Často chodí v kroji a vo svojej výraznej figúre stelesňuje pomyselného moderného Jánošíka. Vystupuje v mnohých úlohách. Vidíme ho ako kosca-filozofa, moderátora diskusie počas regionálnych volieb nového starostu obce, organizuje majstrovstvá sveta v kosení, prihovára sa veriacim v kostole, hrá tenis, skypuje, pasie ovce alebo zavára paradajkovú šťavu.

Portréty  zvyšných štyroch oddeľuje Praus podľa plynutia ročných období na: Leto, Jeseň, Zima, Jar, čo evokuje metaforu bludného kruhu alebo zacyklenia. Voľba starostu zasa poukazuje na motív smerovania k možnej pozitívnej zmene. Zaradením volieb do filmu Praus opäť poukazuje na cyklické zmeny politických období, v kontraste k tým prírodným, ktoré majú rozhodujúci vplyv na život obyvateľov v Pohorelej. Sú prísľubom zmeny a toľko očakávanej nádeje v lepší život a v ustálenie ekonomických pomerov. Problém je, že sila regiónu závisí najmä od zdrojov, o ktorých sa rozhoduje od stola v Bratislave. Malé obecné voľby sú tak karikatúrou tých veľkých celonárodných.

Portréty protagonistov nie sú uzavreté. Nejde pri nich o ucelené príbehy, skôr naopak. V rôznej miere sa v nich vyskytuje množstvo ďalších postáv z obce, s ktorými protagonisti dennodenne prichádzajú do styku. Tým sa Prausovi cez množstvo čŕt a paralelných drobných motívov darí vykresliť kolektívny portrét celej komunity, čo sme v poslednom období v takejto koncentrovanej podobe v slovenskom dokumente nemali možnosť vidieť.

Prvá časť s názvom Leto zachytáva vdovu Máriu Rochovskú, ktorá pracuje na obecnom úrade ako koordinátorka aktivačných prác. V štylizovanom defilé si okrem nej vypočujeme názory pózujúcich nezamestnaných Pohorelcov i miestnych Rómov, prečo sa im pracovať neoplatí a aký vplyv má sociálna politika štátu na ich aktuálnu ekonomickú situáciu. Z ich slov vyplýva, že sú nútení živoriť. Pracovné pomery sú totiž nastavené tak, že ak by mali za prácou dochádzať, tak budú na tom horšie ako teraz, keď prácu nemajú a musia vyžiť z minimálnych dávok. Rochovská sa vo voľnom čase venuje výrobe a záchrane krojov, ale nemá na to čas. V časti Jeseň spoznáme osud geniálneho ľudového rezbára Jara Kybáka. Vďaka silnej viere v Boha sa vyrovnáva s osobným utrpením, ktoré musí znášať. Žije v spoločnej domácnosti s matkou-dôchodkyňou a napriek ťažkému zdravotnému stavu ho systém vyhodnotil ako schopného pracovať a prisúdil mu minimálny invalidný dôchodok. V časti Zima sledujeme osud Anny Refkovej, ktorá roznáša po dedine letáky, aby si prilepšila k dôchodku a mohla sa starať o seba, nezamestnaného syna a maloletého vnuka. Pred budovou miestnej spustnutej fabriky na plechy, ktorá bola postavená už v 19. storočí a zanikla počas „podzákonnej“ privatizácie, kritizuje ponovembrový politický a spoločenský vývoj na Slovensku po páde komunizmu. V čase voľna tká látky na starobylých krosnách. V nádejnej Jari sledujeme viacgeneračnú včelársku rodinu Gandžalovcov. Peter, mladší z dvoch synov, sa napriek zlým pomerom rozhodol ostať žiť s manželkou a dvomi deťmi v Pohorelej. Spolu s otcom a bratom sa venujú tradičnému chovu včiel, aby dokázali uživiť rodinu a nemuseli odchádzať z domu na týždňovky za prácou mimo rodnej obce. Peter zároveň po večeroch vyrába tradičné výrobky z dreva ako črpáky a lyžice, aby si sezónne privyrobil ich predajom na jarmokoch.

   


Zem, ktorá hľadá svoje nebo

Prínosom Prausovej drobnokresby je, že priamo útočí na zaužívané stereotypy vnímania ikonografických klišé, ktoré sa u nás rokmi zakorenili. Ide najmä o pestovaný romantický pohľad na dedinu a ľudovú tvorivosť, folklór a tradičné zvyky. Folklórny romantizmus, presahujúci v prípade Lúčnice do showbiznisu, je u nás neoddeliteľne spätý s celými dejinami národného filmu, divadla, výtvarného umenia či fotografie. Povestná národná hrdosť na kroje, zvyky, piesne a originálne výrobky, spolu s pýchou na ľudovú tvorivosť a tradičné prejavy kultúry, ktoré sa v minulosti stali zdrojom exploatácie a exportu do zahraničia, je vo filme Zem, ktorá hľadá svoje nebo prezentovaná ako bezcenná a spoločensky nadbytočná aktivita. Význam tradičných remesiel sa v trhovej ekonomike kapitalistického zriadenia, v časoch keď nie je na chlieb, vyprázdnil natoľko, že ide o margináliu a spoločenskú zbytočnosť, ktorá v na zisk orientovanej spoločnosti nemá ekonomický, čiže žiadny zmysel. Remeslo treba zavrieť do skrine, tak ako to robí Mária Rochovská na konci časti Leto.

Neromanticky pôsobiaci obraz dedinských hrdinov v nadväznosti na ťažkú sociálnu a ekonomickú situáciu obyvateľov žijúcich v regiónoch dotvárajú ďalšie témy a výpovede. Vysťahovalectvo za prácou do zahraničia, nemožnosť založiť si rodinu a uživiť ju, nedostatok pracovných príležitostí, alkoholizmus. Napriek týmto javom ľudia hrdo vzdorujú a bojujú o každodenné prežitie. Nehľadiac na prekážky venujú sa ďalej tradíciám, chodia do kostola a v nezlomnej viere vyčkávajú, kedy si to niekto z kompetentných všimne. Toto pasívne čakanie na zmenu „z hora“ pôsobí miestami až príliš fatalisticky.

Praus vystužuje mozaiku rozprávania obrazovými metaforami a prepracovanou zvukovo-ruchovou dramaturgiou – z pózujúcich nezamestnaných prelína na stromy zničené prírodnou kalamitou, pri téme rodinných vzťahov zobrazuje včelstvá či sliepky s kurencami, počas volieb necháva zaznieť vo zvuku chrámovú modlitbu, a pod. Rámuje protagonistov s pohľadom upretým do kamery s prekríženými rukami na prsiach a v odhodlanom postoji, ktorý na diváka má pôsobiť apelatívne, vyzýva ho k zamysleniu. Konfrontuje pateticky pôsobiace a folkloristickým gýčom nabité štylizované pohľady na dedinu, spievajúcich protagonistov v krojoch a na ľudové výrobky so sociálno-ekonomickou realitou z krojov vyzlečených dedinčanov a s ich materiálnou biedou, v ktorej žijú.

Prausova estetika pritom mieri k všeobecnejším posolstvám. V jednotlivých obdobiach roka dáva vyznieť situáciám, v ktorých protagonisti sedia doma a pozerajú televízne spravodajstvo. Svetové problémy a témy sa ich však týkajú pramálo: zostrelenie malajzijského lietadla nad Ukrajinou, hromadné popravy kresťanov bojovníkmi islamského štátu, útok na redakciu časopisu Charlie Hebdo vo Francúzsku či rozrastajúca sa migračná kríza. Niet divu, že i posledný záber filmu vyznieva symbolicky. Ide o jediný záber, ktorý bol nakrútený mimo obce: Lukáš Jánoška v ňom sedí v kroji pred slovenským parlamentom. V pozadí majestátne vejú zástavy Slovenska a Európskej únie.




   poslední blogy:
Literatura. A přece dokumentární!Nová blogerka dok.revue Barbora Baronová popisuje aktuální situaci literárního dokumentu u nás – ačkoliv zde máme silnou tvůrčí generaci, nemá už tak silné institucionální zázemí. Tomuto svébytnému druhu literatury se úplně nedaří na akademické půdě, ani v rámci grantové politiky. Proto Baronová se svými kolegy a kolegyněmi nedávno iniciovala vznik Asociace literárního dokumentu a společně sepsali manifest. Jaké mají cíle?25.06.2020 - Barbora Baronová
Ozvěny obrazůKaždý text je kontext. Má více autorů, na které vědomě či nevědomě navazujeme. Toto blogogo má kolektivního autora viditelnějšího než obvykle.18.06.2020 - Jan Gogola ml.
Jako na špatném tripuFilmový publicista Antonín Tesař se podivuje nad novým americkým animovaným dokumentem Halušky: Dobrodružství s psychedeliky (2020), který je ukázkovým příkladem toho, jak popkultura vyprázdnila psychedelii. Ptá se zároveň, co je nového a starého v psychedelických animovaných dokumentech.11.06.2020 - Antonín Tesař
O pravdě a pampeliškáchCo má větší společenský přínos – film o korupci, nebo o pampeliškách? Tak se ptá Barbora Berezňáková ve svém celovečerním debutu Skutok sa stal (2019), který je právě ke zhlédnutí na portálu DAFilms.cz.04.06.2020 - Janis Prášil
Rodina jako cirkus životaO filmu Erika Knoppa mapujícím kořeny a osudy Cirku La Putyka21.05.2020 - Petr Fischer
Jak ven z krize podle Nancy FraserTeoretička vizuální kultury Andrea Průchová Hrůzová zabrousila tentokrát ve svém blogu do politiky a přibližuje myšlenky americké filozofky a feministky Nancy Fraser, volající po odstranění systémové nerovnosti, která stojí v jádru dnešní společnosti. „Solidarita je naše zbraň,“ vybízí Fraser ve svém manifestu. O proměně kolektivního chování společnosti bychom se podle Průchové Hrůzové měli zamyslet nyní tím spíš, že nás současná globální pandemie nutí uvažovat o naší společné budoucnosti.14.05.2020 - Andrea Průchová Hrůzová
Bude všechno jinak? Televize a covid-19„Když si to všechno shrneme, tak celá branže dostala v posledních měsících úder, který způsobil strukturální změny, jež se budou měnit jen velmi pomalu,“ shrnuje mediální analytik Milan Kruml ve svém blogu to, jak se pandemie podepsala na médiu televize i práci scenáristů a režisérů. Ve svém textu uvažuje, co udělá s televizními trhy podzim. Na jednu stranu vznikají obratem nové televizní formáty, jako například UčíTelka, na druhou stranu hrozí nebezpečí, že se podobně levné a rychlé postupy ujmou i v budoucnu.07.05.2020 - Milan Kruml
Žurnalistika a zkušenostní médiaDramaturgyně experimentálních a VR filmů pro ji.hlavský festival Andrea Slováková ve svém dok.blogu uzavírá cyklus textů představující vybrané současné publikace o virtuální či rozšířené realitě. Tentokrát upozorňuje na hlavní témata knihy Johna V. Pavlika Journalism in the Age of Virtual Reality.30.04.2020 - Andrea Slováková
Nemocnice jako konejšivé místoTomáš Stejskal ve svém blogu uvažuje o novém českém doku-soapu Nemocnice v první linii, pojednávajícím o léčení pacientů s koronavirem. Dokumentární cyklus podle něj přináší cenný dotek reality, který stojí v opozici vůči číslům, datům a titulkům virtuálního světa.23.04.2020 - Tomáš Stejskal
Jak Kovy minul dějiny… ale ať je řeší dálFilozof a publicista Petr Fischer uvažuje ve svém blogu nad novým televizním dokumentem Ivo Bystřičana Kovy řeší dějiny, dostupným online na iVysílání České televize. Známý youtuber Karel „Kovy“ Kovář v něm podniká filmovou dokumentární cestu po českých školách, aby zjistil, jak se v nich učí moderní dějiny. Cestu v mnohém neúspěšnou. Přesto v závěru Fischer konstatuje, že jeho snaha může připomínat strategii, kterou pro přežití v postdějinné době navrhoval už před třiceti lety filozof Vilém Flusser.16.04.2020 - Petr Fischer