Zacyklený čas alebo Zem, ktorá hľadá svoje nebo

Slovenský filmový teoretik Martin Palúch tentokrát komentuje režisérský debut, jenž po deseti letech může do slovenské dokumentaristiky vrátit čistě sociálně-kritickou dokumentární esej.
14.07.2016 - Martin Palúch

Zem, ktorá hľadá svoje nebo

Od 7. júna 2016 sa v slovenskej kinodistribúcii objavil nový nízkorozpočtový slovenský dokument s poetickým názvom Zem, ktorá hľadá svoje nebo (2016). Ide o celovečerný debut dokumentaristu Erika Prausa - absolventa bakalárskeho stupňa Dokumentárnej réžie na Akadémii umení v Banskej Bystrici a magisterského stupňa Ateliéru dokumentárnej tvorby na VŠMU v Bratislave, kde končil pod vedením ikony slovenského filmu - režiséra Dušana Hanáka. V čom sa líši od súčasnej dokumentárnej tvorby?

V prvom rade voľbou témy, uhlom pohľadu na súčasnosť a v neposlednom rade spôsobom rozprávania. Od čias Kirchhoffovho Hej, Slováci (2002) a čiastočne Vojtekovho My zdes (2005) sme u nás už desať rokov nemali v distribúcii čisto sociálno-kriticky orientovaný dokument, ktorý by koncentrovane, bez prikrášľovania, zobrazoval súčasnú životnú situáciu ľudí žijúcich v regiónoch. Pod prepiatou snahou uspieť v konkurencii medzinárodných festivalov ostal dokumentárny film ako obraz doby nadlho na okraji záujmu dokumentaristickej elity. Praus túto chybu napráva a dokazuje, že esejistická forma dokumentu spracovaná obrazovo kultivovaných jazykom má vysokú výpovednú hodnotu a trvalé miesto v bohatej rodine dokumentárnych žánrov.

Režisér pritom prísne odmieta publicistický štýl zaznamenávania udalostí. Sústredí sa na obrazovo prepracovanú vizuálnu stránku a na tlmočenie myšlienok a problémov protagonistov formou funkčného využitia voiceoveru. Kontaktný zvuk pritom používa minimálne, za účelom dokreslenia koloritu každodennosti. Pôsobivé a podmanivé obrazy zachytávajú najmä pestrú atmosféru prostredí, znásobenú ruchovou stopou, čím formálne čisto prevedená vizuálna stránka súperí s pálčivosťou ekonomických a sociálnych problémov, ktorým musia protagonisti v aktuálnej realite čeliť.

Nosným prvkom rozprávania je životná situácia pätice postáv, obyvateľov horehronskej obce Pohorelá na strednom Slovensku. Okrem malebného prostredia, v ktorom žijú, ich spája niekoľko spoločných motívov. Nelichotivá ekonomická a sociálna situácia a ojedinelý až unikátny vzťah k tradičným remeslám. Ich individuálne charaktery znásobuje nezlomná životaschopnosť, duchovná energia a rokmi nadobudnutá ľudová múdrosť, ktorá ich napriek ťažkostiam poháňa vpred.

   


Zem, ktorá hľadá svoje nebo

Pomyselným alter egom autora vo filme je postava Lukáša Jánošku. Jeho miesto vo filme presahuje ostatných tým, že glosuje a analyzuje z pozície ľudového filozofa príčiny aktuálneho stavu. Pôvod súčasných ekonomických a sociálnych problémov vidí v kolapse socializmu a v prechode na rozvíjajúci sa kapitalizmus, ktorý, žiaľ, produkuje aj systémové obete. Niet divu, že drvivá väčšina ostatných protagonistov v dobrom spomína na výhody a istoty bývalého totalitného zriadenia a ostro odsudzuje a kriticky hodnotí súčasnú biedu a chudobu, ktorú priniesla demokracia a trhový spôsob hospodárstva. Jánoška sa postupne objavuje naprieč štyrmi portrétmi, ktoré Praus funkčne rámcuje do uzavretých častí, aby cez pomery v ktorých postavy žijú zachytil obraz doby svedčiaci o tom ako tento rozvíjajúci sa kapitalizmus vyzerá v regiónoch v praxi. Lukáš Jánoška je pri tom nositeľom mnohých podôb. Ako rodák z Pohorelej popularizuje zvyky a obyčaje predkov. Často chodí v kroji a vo svojej výraznej figúre stelesňuje pomyselného moderného Jánošíka. Vystupuje v mnohých úlohách. Vidíme ho ako kosca-filozofa, moderátora diskusie počas regionálnych volieb nového starostu obce, organizuje majstrovstvá sveta v kosení, prihovára sa veriacim v kostole, hrá tenis, skypuje, pasie ovce alebo zavára paradajkovú šťavu.

Portréty  zvyšných štyroch oddeľuje Praus podľa plynutia ročných období na: Leto, Jeseň, Zima, Jar, čo evokuje metaforu bludného kruhu alebo zacyklenia. Voľba starostu zasa poukazuje na motív smerovania k možnej pozitívnej zmene. Zaradením volieb do filmu Praus opäť poukazuje na cyklické zmeny politických období, v kontraste k tým prírodným, ktoré majú rozhodujúci vplyv na život obyvateľov v Pohorelej. Sú prísľubom zmeny a toľko očakávanej nádeje v lepší život a v ustálenie ekonomických pomerov. Problém je, že sila regiónu závisí najmä od zdrojov, o ktorých sa rozhoduje od stola v Bratislave. Malé obecné voľby sú tak karikatúrou tých veľkých celonárodných.

Portréty protagonistov nie sú uzavreté. Nejde pri nich o ucelené príbehy, skôr naopak. V rôznej miere sa v nich vyskytuje množstvo ďalších postáv z obce, s ktorými protagonisti dennodenne prichádzajú do styku. Tým sa Prausovi cez množstvo čŕt a paralelných drobných motívov darí vykresliť kolektívny portrét celej komunity, čo sme v poslednom období v takejto koncentrovanej podobe v slovenskom dokumente nemali možnosť vidieť.

Prvá časť s názvom Leto zachytáva vdovu Máriu Rochovskú, ktorá pracuje na obecnom úrade ako koordinátorka aktivačných prác. V štylizovanom defilé si okrem nej vypočujeme názory pózujúcich nezamestnaných Pohorelcov i miestnych Rómov, prečo sa im pracovať neoplatí a aký vplyv má sociálna politika štátu na ich aktuálnu ekonomickú situáciu. Z ich slov vyplýva, že sú nútení živoriť. Pracovné pomery sú totiž nastavené tak, že ak by mali za prácou dochádzať, tak budú na tom horšie ako teraz, keď prácu nemajú a musia vyžiť z minimálnych dávok. Rochovská sa vo voľnom čase venuje výrobe a záchrane krojov, ale nemá na to čas. V časti Jeseň spoznáme osud geniálneho ľudového rezbára Jara Kybáka. Vďaka silnej viere v Boha sa vyrovnáva s osobným utrpením, ktoré musí znášať. Žije v spoločnej domácnosti s matkou-dôchodkyňou a napriek ťažkému zdravotnému stavu ho systém vyhodnotil ako schopného pracovať a prisúdil mu minimálny invalidný dôchodok. V časti Zima sledujeme osud Anny Refkovej, ktorá roznáša po dedine letáky, aby si prilepšila k dôchodku a mohla sa starať o seba, nezamestnaného syna a maloletého vnuka. Pred budovou miestnej spustnutej fabriky na plechy, ktorá bola postavená už v 19. storočí a zanikla počas „podzákonnej“ privatizácie, kritizuje ponovembrový politický a spoločenský vývoj na Slovensku po páde komunizmu. V čase voľna tká látky na starobylých krosnách. V nádejnej Jari sledujeme viacgeneračnú včelársku rodinu Gandžalovcov. Peter, mladší z dvoch synov, sa napriek zlým pomerom rozhodol ostať žiť s manželkou a dvomi deťmi v Pohorelej. Spolu s otcom a bratom sa venujú tradičnému chovu včiel, aby dokázali uživiť rodinu a nemuseli odchádzať z domu na týždňovky za prácou mimo rodnej obce. Peter zároveň po večeroch vyrába tradičné výrobky z dreva ako črpáky a lyžice, aby si sezónne privyrobil ich predajom na jarmokoch.

   


Zem, ktorá hľadá svoje nebo

Prínosom Prausovej drobnokresby je, že priamo útočí na zaužívané stereotypy vnímania ikonografických klišé, ktoré sa u nás rokmi zakorenili. Ide najmä o pestovaný romantický pohľad na dedinu a ľudovú tvorivosť, folklór a tradičné zvyky. Folklórny romantizmus, presahujúci v prípade Lúčnice do showbiznisu, je u nás neoddeliteľne spätý s celými dejinami národného filmu, divadla, výtvarného umenia či fotografie. Povestná národná hrdosť na kroje, zvyky, piesne a originálne výrobky, spolu s pýchou na ľudovú tvorivosť a tradičné prejavy kultúry, ktoré sa v minulosti stali zdrojom exploatácie a exportu do zahraničia, je vo filme Zem, ktorá hľadá svoje nebo prezentovaná ako bezcenná a spoločensky nadbytočná aktivita. Význam tradičných remesiel sa v trhovej ekonomike kapitalistického zriadenia, v časoch keď nie je na chlieb, vyprázdnil natoľko, že ide o margináliu a spoločenskú zbytočnosť, ktorá v na zisk orientovanej spoločnosti nemá ekonomický, čiže žiadny zmysel. Remeslo treba zavrieť do skrine, tak ako to robí Mária Rochovská na konci časti Leto.

Neromanticky pôsobiaci obraz dedinských hrdinov v nadväznosti na ťažkú sociálnu a ekonomickú situáciu obyvateľov žijúcich v regiónoch dotvárajú ďalšie témy a výpovede. Vysťahovalectvo za prácou do zahraničia, nemožnosť založiť si rodinu a uživiť ju, nedostatok pracovných príležitostí, alkoholizmus. Napriek týmto javom ľudia hrdo vzdorujú a bojujú o každodenné prežitie. Nehľadiac na prekážky venujú sa ďalej tradíciám, chodia do kostola a v nezlomnej viere vyčkávajú, kedy si to niekto z kompetentných všimne. Toto pasívne čakanie na zmenu „z hora“ pôsobí miestami až príliš fatalisticky.

Praus vystužuje mozaiku rozprávania obrazovými metaforami a prepracovanou zvukovo-ruchovou dramaturgiou – z pózujúcich nezamestnaných prelína na stromy zničené prírodnou kalamitou, pri téme rodinných vzťahov zobrazuje včelstvá či sliepky s kurencami, počas volieb necháva zaznieť vo zvuku chrámovú modlitbu, a pod. Rámuje protagonistov s pohľadom upretým do kamery s prekríženými rukami na prsiach a v odhodlanom postoji, ktorý na diváka má pôsobiť apelatívne, vyzýva ho k zamysleniu. Konfrontuje pateticky pôsobiace a folkloristickým gýčom nabité štylizované pohľady na dedinu, spievajúcich protagonistov v krojoch a na ľudové výrobky so sociálno-ekonomickou realitou z krojov vyzlečených dedinčanov a s ich materiálnou biedou, v ktorej žijú.

Prausova estetika pritom mieri k všeobecnejším posolstvám. V jednotlivých obdobiach roka dáva vyznieť situáciám, v ktorých protagonisti sedia doma a pozerajú televízne spravodajstvo. Svetové problémy a témy sa ich však týkajú pramálo: zostrelenie malajzijského lietadla nad Ukrajinou, hromadné popravy kresťanov bojovníkmi islamského štátu, útok na redakciu časopisu Charlie Hebdo vo Francúzsku či rozrastajúca sa migračná kríza. Niet divu, že i posledný záber filmu vyznieva symbolicky. Ide o jediný záber, ktorý bol nakrútený mimo obce: Lukáš Jánoška v ňom sedí v kroji pred slovenským parlamentom. V pozadí majestátne vejú zástavy Slovenska a Európskej únie.




   poslední blogy:
Pro satiru do cizinyMediální analytik Milan Kruml se ve svém blogu zamýšlí nad tím, proč u nás, na Slovensku či v Maďarsku chybí kvalitní satirický pořad. Inspirovat bychom se podle něj mohli u sousedů v Rakousku a Německu, kde se těší oblibě tamní satirické formáty Gute Nacht, Österreich a Die Heute Show, které dokážou vtipně přitáhnout pozornost k politickým kauzám. Naposledy vyvolal pořad Gute Nacht, Österreich pobouření koncem ledna, když ostře upozornil na situaci na maďarské mediální scéně.13.02.2020 - Milan Kruml
Podvratná síla statistikyFilmový producent Radim Procházka komentuje výsledky Cen české filmové kritiky a zdůrazňuje roli statistiky hlasování, kterou Ceny kritiků jako jedny z mála zveřejňují. Ta podle Procházky totiž odhaluje relativitu veškerého soutěžení. Díky tomu například zjistíme, že tolikrát skloňovaný Svěrákův Kolja vyhrál coby nejlepší porevoluční český film nad Vorlovým Kouřem jen o fous. 06.02.2020 - Radim Procházka
Co nás čeká (a nemine) v autorském právuPrávník a filmový publicista Ivan David přibližuje tři evropské směrnice, které právě procházejí implementací ze strany českých orgánů, a je více než pravděpodobné, že ovlivní podobu evropského, potažmo českého autorského práva a internetu. Změny tak čekají zejména Google, YouTube a provozovatele video-on-demand služeb, přičemž ti poslední budou muset nabízet více evropských filmů.30.01.2020 - Ivan David
Jak se s životem neprat aneb Čeští lvi dokumentárníPublicista Tomáš Stejskal glosuje nominace na České lvy v dokumentární kategorii. Tuzemští akademici podle něj svými nominacemi opět potvrdili, že dokument je v jejich očích hlavně nevzrušivý pomník, který divákům předává informace.23.01.2020 - Tomáš Stejskal
Jak se píše o novém médiuDramaturgyně ji.hlavské sekce Virtuální reality (VR) Andrea Slováková zahajuje sérii blogů, v nichž představí zahraniční publikace o VR. V tomto textu se věnuje knize Storytelling for Virtual Reality: Methods and Principles for Crafting Immersive Narratives Johna Buchera, která se zabývá genezí nového média, jeho technologickými inovacemi, vyprávěcími postupy i prostupností médií.16.01.2020 - Andrea Slováková
Satanismus je aktivismusV předvánočním čase se umisťuje v zahraničních žebříčcích nejlepších letošních (mainstreamových) dokumentů i snímek Hail Satan? režisérky Penny Lane. Film s dokonale předvánočním názvem, který se úspěšně promítal na letošním festivalu v Sundance, je portrétem společenství Satanic Temple, které si zvolilo Satana jako dobře viditelný symbol vzdoru a neochoty podřídit se autoritě. Pro ty, kteří dnes vytvářejí různé poloreálné nebo úplně vybájené strašáky, aby s nimi paralyzovali veřejnost (a příkladů z českého prostředí by se nenašlo málo), může být tento dokument cennou lekcí.19.12.2019 - Antonín Tesař
Tání digitálního věkuProsincové blogogo propojuje dva filmy z letošního ji.hlavského festivalu – Viva video, video viva a FREM. Oba snímky zkoumají – první prostřednictvím minulosti a druhý skrze budoucnost – outsiderství lidské existence ve věku její elektronicko-digitální reprodukovatelnosti. Stali se z nás digitální Robinsoni? Dokážeme být kurátory světa? Jsme schopni se na něj naladit?12.12.2019 - Jan Gogola ml.
Zadkem na dvou židlíchDokumentaristka Tereza Reichová uvažuje o roli lektora filmového workshopu i o zodpovědnosti, kterou nese za celý proces, zvlášť když pracuje se znevýhodněnými dětmi. Lektor se podle ní neslučuje s rolí režiséra, jinak sedí člověk na dvou židlích. To se podle ní stalo Lině Zacher, autorce dokumentu Fonja, který zvítězil na letošním Mezinárodním festivalu dokumentárních filmů v Jihlavě v sekci Opus Bonum a pojednává o chlapcích z nápravného zařízení na Madagaskaru. Je dobré, aby vyprávěli na kameru, kdo co ukradl a komu jak zemřeli rodiče?05.12.2019 - Tereza Reichová
Brit Jensen: Natáčím dokumenty, protože chci komunikovat s lidmiDokumentaristka Brit Jensen letos vyhrála Prix Bohemia Radio, Podcast roku i soutěž českých rozhlasových dokumentů AudioREPORT. Na stránkách dok.revue se její jméno objevuje pravidelně od roku 2016.28.11.2019 - Andrea Hanáčková
Proč by filozofové měli jezdit do Ji.hlavyEstetička Tereza Hadravová uvažuje o znělce letošního ji.hlavského festivalu v nezvyklém, ale přiléhavém kontextu tak zvané Engelmannovy poznámky, známé z textu Ludwiga Wittgensteina.21.11.2019 - Tereza Hadravová