Nespoznaný – bulvár alebo citlivý portrét?

Bouřlivé diskuze vyvolal slovenský film Nespoznaný o životě Richarda Müllera. Mária Ferenčuhová však Remův film obhajuje a srovnává jej s Cooltúrou, jež Nespoznanému předcházela.

Priznám sa, že po dokumentárnych filmoch Mira Rema Pohoda (2011) a Cooltúra (2016), ktoré som videla len celkom nedávno, som sa do kina na projekciu jeho posledného filmu, portrétu Richarda Müllera Nespoznaný (2016), chystala viac s obavami než s očakávaním.

„Zakázaná“ Cooltúra, ktorá nedávno „záhadne“ unikla na internet a šírila sa ako vírus sociálnymi sieťami, totiž ponúkla reduktívny a vulgárny obraz Slovenska ako kabinetu kuriozít pre degenerovaných chudákov, kde je „kultúra“ definovaná predovšetkým ako panoptikum tých najbizarnejších alebo najprimitívnejších javov – od pitia alkoholu, cez súťaž v kopaní hrobov, prízemné podoby ľudových tradícií, smerácke oslavy MDŽ, automobilové preteky, pochybné castingy a módne prehliadky, až po zákulisie reality shows, koncerty „nestarnúcich“ šlágristov alebo deathmetalových kapiel, prípadne filozofovanie populárnych hiphoperov či recitačné súťaže pre starších a pokročilých.

Remo v Cooltúre siahol po viditeľných a nepochybne aj alarmujúcich symptómoch súčasnosti, no urobil to bez akéhokoľvek analytického presahu i bez jasného posolstva. Namiesto toho, aby bol jeho film audiovizuálnou obžalobou systému, ktorý takéto podoby „kultúry“ umožňuje či priamo produkuje, sa vlastne stal urážkou dobrého vkusu, paródiou na kritické myslenie a zároveň výsmechom aktérov skutočného kultúrneho diania, ktoré vo filme nevidíme, aj keď kdesi na okraji či celkom mimo záujmu masových médií (ale aj samotného Rema) stále tvrdohlavo a potichu existuje.

Búrlivá diskusia1), ktorá sa v médiách a na sociálnych sieťach rozpútala po premiére filmu Nespoznaný, môže vyvolávať dojem, že Miro Remo aj vo svojom najnovšom filme pokračuje v spôsobe snímania, aký charakterizuje Cooltúru.

Niet však väčšieho omylu! Kým Cooltúre chýbal dramaturgický rámec, koncepcia aj zreteľný odkaz, Nespoznaný je hlbokým, komplexným a zrelým filmom, ktorý dokazuje, že Miro Remo dokáže spracovať aj mimoriadne ambivalentnú a citlivú tému, ak k nej pristúpi empaticky.

Jeho Nespoznaný nie je životopisným, ani fanúšikovským filmom, aké sa v slovenských kinách objavujú v posledných dvoch rokoch. Nie to film-pocta, ako to bolo v prípade úspešného dokumentárneho filmu 38 (2014) o Pavlovi Demitrovi, a nie je to ani pseudokontroverzný konštrukt ako Rytmus – sídliskový sen (2015). Nespoznaný je portrét človeka, ktorý je nespochybniteľnou legendou česko-slovenskej hudobnej scény, a zároveň portrét človeka trpiaceho bipolárnou poruchou, aká postihuje mnohých tvorivých ľudí. Do istej miery je to aj portrét tejto choroby, jej prejavov a liečby. No a v neposlednom rade je to film, ktorý možno čítať ako metaforu o uväznenosti jedinca v systéme, nielen v systéme šoubiznisu, ale v systéme akejkoľvek práce a pláce, teda v ekonomickej a existenčnej mašinérii, v ktorej väzíme takmer všetci, či už tým, že si vezmeme hypotéku, porodíme deti alebo skrátka len chceme zabezpečiť seba i našich blízkych.

Na jeden celovečerný film to vôbec nie je málo.

Tváre a podoby Richarda Müllera

Remo konštruuje obraz Richarda Müllera na princípe kontrastu – medzi vtedy a dnes, medzi manickou tvorivou fázou a súčasným stavom utlmeným silnými liekmi, ktoré hudobníka spomaľujú, pripravujú o kreativitu, no podistým aj držia pri živote. Vytvára obraz človeka, ktorý svojou prácou i životným štýlom napĺňa mnohé (stereotypné) predstavy o rockovej hviezde, ale aj človeka citlivého, nadšeného, nežného, šialeného, treštiaceho, zaľúbeného či trpiaceho. Remo teda Richarda Müllera vykresľuje ako skutočnú star s lifestylom, ktorý je z dlhodobého hľadiska neudržateľný či doslova zničujúci. No ukazuje aj to, že podobne zničujúca môže byť aj liečba, hoci jej cieľom je práve psychická „normalizácia“. Müllera vtedy vidíme spomaleného, úzkostného alebo nekonečne osamelého v hlučnom dave spolupracovníkov, manažérov a blízkych,  ktorí ho potrebujú výkonného a funkčného, lebo jedine tak bude prinášať zisk sebe aj im.

Miro Remo nakrúcal v konkrétnom, síce pomerne dlhom, no stále obmedzenom čase. Zachytil tak jednu etapu v hudobníkovom živote a aby nešlo o jednostrunný portrét, obohatil ho aj o línie z minulosti. Pravdepodobne z estetických, ale možno aj z koncepčných dôvodov do filmu vložil výlučne materiály zo súkromného archívu Richarda Müllera. Tým vznikol akýsi filmový dvojhlas, kde o sebe (v prvej osobe) vypovedá sám Müller a kde ho zároveň (v tretej osobe, prípadne zdanlivo v prvej osobe prostredníctvom go-pro kamery umiestnenej na Müllerovej hlave) sníma niekto iný. Metóda kontrastu tak naznačuje nielen dva póly  Müllerovej choroby, ale aj rozdiel medzi aktívnym, subjektívnym „ja“ a objektivizovaným, trochu zvecneným „on“.

No a v neposlednom rade metóda kontrastu nastoľuje aj tú najočividnejšiu polaritu – protiklad medzi „vtedy“ a „teraz“, medzi „bolo“ a „je“.  Úskalím tohto kontrastu však je, že pri ňom máme  tendenciu zabúdať, že „vtedy a teraz“ nie sú počiatok a finálny stav, ale obyčajné fázy. To si veľmi dobre uvedomuje aj Miro Remo a preto premenlivosť, tekutosť obrazu svojho protagonistu naznačí aspoň záverečným titulkom, v ktorom spomenie, že Richard Müller s kapelou Fragile odohral nadštandardne veľké množstvo koncertov a schudol pri tom 50 kg.

Portrét prostredia

Veľmi silným motívom filmu Nespoznaný je rozkrytie spletenca vzťahov a vzájomných závislostí v systéme šoubiznisu. Druhou najdôležitejšou figúrou filmu je Müllerov manažér Adnan Hamzić, ktorý vystupuje nielen v pozícii organizátora práce, mediátora či produkčného, ale zastáva aj rolu Müllerovej zdravotnej sestry či fyzickej a morálnej podpory. Manažér je Müllerovi prakticky stále nablízku. Spolu s členmi vokálnej kapely Fragile je doslova jeho pracovnou rodinou. Jedným dychom však možno povedať aj to, že hudobník je hlavným živiteľom tejto „rodiny“, a zároveň – vulgárne povedané – aj jej dojnou kravou. Vzájomná závislosť, v ktorej sú pevne prepletené priateľstvo, láska, starostlivosť a biznis, sa už zreteľnejšie hádam ani nedá ukázať.

Napriek tomu, že takéto nasvietenie šoubiznisu nie je nevyhnutne lichotivé, nemyslím si, že by Miro Remo odhaľoval charakter týchto vzťahov cielene s úsilím posudzovať alebo kritizovať ich – akurát ich pri skúmavom pohľade na Richarda Müllera nemohol prehliadnuť. Zároveň mi je jasné, že obnaženie tejto vzťahovej spleti môže byť vnímané ako zásah do citlivého miesta všetkých zúčastnených a že právom otvára debatu o tom, kde sa nachádza hranica, za ktorú by už dokumentarista nemal ísť. Remo skutočne korčuľuje na tenučkom ľade, najmä ak si uvedomíme, že film bol prakticky okamžite po premiére obostretý množstvom povrchných a zjednodušujúcich interpretácií.

Vykladať si Remov film ako kritiku „zlého šoubiznisu“, ktorý ničí a vyciciava „dobrého umelca“, čo potrebuje už len kľud, by však bolo nielen zjednodušené, ale aj chybné. Removi sa totiž podarilo majstrovsky ukázať práve vyrovnanosť tohto vzťahového spletenca, kde je Müller stále tým najdôležitejším a aj napriek drsnej medikamentóznej liečbe, ktorá ho tlmila, veľmi pevným ohnivkom. Sám je na šoubiznise závislý, no táto jeho závislosť sa štiepi vo dvoje: na jednej strane stojí potreba finačného zabezpečenia a vôľa koncertovať, pretože práve koncerty a už hotové skladby generujú najväčší zisk, a na druhej strane zase stojí bytostná potreba slobodne, nezávislo tvoriť, písať nové a nové skladby, ktorá sa však spája s deštruktívnym spôsobom života a ohrozuje šoubiznisovú rutinu (teda aj zisk), takže ju treba utlmiť.

Práve tento bludný kruh tvorivosti, výkonu, únavy, tento kruh potrieb, nutností a závislosti dáva Removmu filmu naliehavý existenciálny presah. A to aj napriek tomu, že celý film je vlastne len sériou vybraných  „momentiek“, ktoré však nie sú, na rozdiel od momentiek v Cooltúre, prvoplánovo a hrubo pospájané, ale vnímavo poskladané do pôsobivej, miestami dojímavej mozaiky.


1)  http://www.pluska.sk/soubiznis/domaci-soubiznis/kontroverzny-dokument-mullerovi-vyvolal-vojnu-spevakova-partnerka-zuri-filmarov-znicili-ste-mu-zivot.html

http://www.cas.sk/clanok/477640/mullerova-partnerka-vanda-zuri-kvoli-filmu-o-risovi-obrovsky-skandal/





další blogy autora:

Choroba, tvár, krajina – 5. októberMária Ferenčuhová svůj první letošní blog věnovala filmu slovenského kameramana Martina Kollára 5. október, který má svoji premiéru na Mezinárodním filmovém festivalu v Rotterrdamu.28.01.2016 - Mária Ferenčuhová
Kríza filmového komentára vo filme GardaIvan Ostrochovský svým filmem Garda pobouřil nejen slovenské historiky a dostal se tak do nepříliš bezpečné pozice. Jak z této krize ven a zda se v ní Garda ocitla oprávněně, píše ve svém blogu Mária Ferenčuhová.23.07.2015 - Mária Ferenčuhová
Tak ďaleko, tak blízko... ale ako vlastne?Strukturální analýza nového celovečerního dokumentu Jara Vojteka14.05.2015 - Mária Ferenčuhová
Rozpomínanie sa a spomínanie.
Slovenské dokumentárne filmy s terapeutickým účinkom
Jak se současné slovenské dokumenty vyrovnávají s minulostí? Má ponor do hlubin minulosti i terapeutický rozměr? A kde začíná obrušování hran? I o tom je nový blog Márii Ferenčuhové.05.03.2015 - Mária Ferenčuhová

O čom hovoríme, keď hovoríme (a robíme filmy) o dejináchNárod v dokumentu, aneb co o dokumentární reflexi slovenského „já“ prozrazuje srovnání Křehké identity Zuzany Piussi a Ve stínu krále Svatopluka Jakuba Julényho11.12.2014 - Mária Ferenčuhová
O číslach, viditeľnosti a Audiovizuálnom fondeMária Ferenčuhová se bude v prostoru dok.blogu pravidelně věnovat slovenskému dokumentu. Ve svém prvním příspěvku hodnotí, k jakým výsledkům vedla zvýšená finanční podpora dokumentární tvorby v posledních pěti letech.09.10.2014 - Mária Ferenčuhová

   poslední blogy:
Literatura. A přece dokumentární!Nová blogerka dok.revue Barbora Baronová popisuje aktuální situaci literárního dokumentu u nás – ačkoliv zde máme silnou tvůrčí generaci, nemá už tak silné institucionální zázemí. Tomuto svébytnému druhu literatury se úplně nedaří na akademické půdě, ani v rámci grantové politiky. Proto Baronová se svými kolegy a kolegyněmi nedávno iniciovala vznik Asociace literárního dokumentu a společně sepsali manifest. Jaké mají cíle?25.06.2020 - Barbora Baronová
Ozvěny obrazůKaždý text je kontext. Má více autorů, na které vědomě či nevědomě navazujeme. Toto blogogo má kolektivního autora viditelnějšího než obvykle.18.06.2020 - Jan Gogola ml.
Jako na špatném tripuFilmový publicista Antonín Tesař se podivuje nad novým americkým animovaným dokumentem Halušky: Dobrodružství s psychedeliky (2020), který je ukázkovým příkladem toho, jak popkultura vyprázdnila psychedelii. Ptá se zároveň, co je nového a starého v psychedelických animovaných dokumentech.11.06.2020 - Antonín Tesař
O pravdě a pampeliškáchCo má větší společenský přínos – film o korupci, nebo o pampeliškách? Tak se ptá Barbora Berezňáková ve svém celovečerním debutu Skutok sa stal (2019), který je právě ke zhlédnutí na portálu DAFilms.cz.04.06.2020 - Janis Prášil
Rodina jako cirkus životaO filmu Erika Knoppa mapujícím kořeny a osudy Cirku La Putyka21.05.2020 - Petr Fischer
Jak ven z krize podle Nancy FraserTeoretička vizuální kultury Andrea Průchová Hrůzová zabrousila tentokrát ve svém blogu do politiky a přibližuje myšlenky americké filozofky a feministky Nancy Fraser, volající po odstranění systémové nerovnosti, která stojí v jádru dnešní společnosti. „Solidarita je naše zbraň,“ vybízí Fraser ve svém manifestu. O proměně kolektivního chování společnosti bychom se podle Průchové Hrůzové měli zamyslet nyní tím spíš, že nás současná globální pandemie nutí uvažovat o naší společné budoucnosti.14.05.2020 - Andrea Průchová Hrůzová
Bude všechno jinak? Televize a covid-19„Když si to všechno shrneme, tak celá branže dostala v posledních měsících úder, který způsobil strukturální změny, jež se budou měnit jen velmi pomalu,“ shrnuje mediální analytik Milan Kruml ve svém blogu to, jak se pandemie podepsala na médiu televize i práci scenáristů a režisérů. Ve svém textu uvažuje, co udělá s televizními trhy podzim. Na jednu stranu vznikají obratem nové televizní formáty, jako například UčíTelka, na druhou stranu hrozí nebezpečí, že se podobně levné a rychlé postupy ujmou i v budoucnu.07.05.2020 - Milan Kruml
Žurnalistika a zkušenostní médiaDramaturgyně experimentálních a VR filmů pro ji.hlavský festival Andrea Slováková ve svém dok.blogu uzavírá cyklus textů představující vybrané současné publikace o virtuální či rozšířené realitě. Tentokrát upozorňuje na hlavní témata knihy Johna V. Pavlika Journalism in the Age of Virtual Reality.30.04.2020 - Andrea Slováková
Nemocnice jako konejšivé místoTomáš Stejskal ve svém blogu uvažuje o novém českém doku-soapu Nemocnice v první linii, pojednávajícím o léčení pacientů s koronavirem. Dokumentární cyklus podle něj přináší cenný dotek reality, který stojí v opozici vůči číslům, datům a titulkům virtuálního světa.23.04.2020 - Tomáš Stejskal
Jak Kovy minul dějiny… ale ať je řeší dálFilozof a publicista Petr Fischer uvažuje ve svém blogu nad novým televizním dokumentem Ivo Bystřičana Kovy řeší dějiny, dostupným online na iVysílání České televize. Známý youtuber Karel „Kovy“ Kovář v něm podniká filmovou dokumentární cestu po českých školách, aby zjistil, jak se v nich učí moderní dějiny. Cestu v mnohém neúspěšnou. Přesto v závěru Fischer konstatuje, že jeho snaha může připomínat strategii, kterou pro přežití v postdějinné době navrhoval už před třiceti lety filozof Vilém Flusser.16.04.2020 - Petr Fischer