Kríza filmového komentára vo filme Garda

Ivan Ostrochovský svým filmem Garda pobouřil nejen slovenské historiky a dostal se tak do nepříliš bezpečné pozice. Jak z této krize ven a zda se v ní Garda ocitla oprávněně, píše ve svém blogu Mária Ferenčuhová.

Historici dlho nemali dôveru k filmovej fikcii, a nedôverovali príliš ani dokumentárnym materiálom. Dodnes pretrváva ich obava z možnej redukcie dejín, z dezinterpretácie archívov a z prekrúcania faktov prostredníctvom toho, čo filmári ukazujú, i toho, kto a ako v týchto filmoch vypovedá.

V prípade ťaživých a „nebezpečných“ tém potom medzi historikmi a filmármi môže dôjsť k vášnivým stretom i k argumentačným potýčkam. Slovensko má takýchto tém viacero. Najvýdatnejšie diskusie v súčasnosti vyvoláva dokumentaristami spracúvané obdobie vojnového Slovenského štátu 1939 – 1945. Na roky 2014 a 2015 pripadli okrúhle výročia Slovenského národného povstania a konca 2. svetovej vojny, takže filmov vzniklo viacero. Zároveň sa v slovenskom verejnom živote čoraz viac udomácňujú extrémistické a xenofóbne postoje. Logicky vyvstávajú obavy, že by sa nejednoznačne uchopené historické témy mohli stať vodou na mlyn práve pre predstaviteľov extrémizmu.

Minulý rok koncom leta rozvírila mediálnu hladinu debata okolo strihového filmu Vladimíra Štrica Povstanie. Slovensko 1939 – 1945. Vznikla dokonca ešte skôr, než bol tento dokument odvysielaný. Písalo sa o ňom vtedy ako o kontroverznom a prekrúcajúcom dejiny.  Slovenský historik Dušan Kováč ho označil za plný chýb a nepresností. Ďalší historici, ktorí film v tom čase ešte nevideli, odmietli aspoň autora námetu, mladého historika Martina Lacka z Ústavu pamäti národa. Je známy svojím nesentimentálnym a demýtizujúcim pohľadom na SNP i sympatiami voči Slovenskému štátu. Ako to na Slovensku pri televíznych filmoch býva zvykom, filmová kritika zareagovať nestihla alebo nechcela.

Verejnoprávna RTVS odvysielala 7. júna 2015 dokumentárny film Garda autorskej dvojice Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík. Obaja tvorcovia sú doma známi najmä filmom Zamatoví teoristi (2013), ktorý nakrútili spoločne s Petrom Kerekesom. Ivan Ostrochovský okrem toho žne úspechy aj so svojím celovečerným hraným debutom Koza (2015), ktorý bude mať na Slovensku premiéru až na jeseň.

Milujme históriu

Predchádzajúci Ostrochovského televízny projekt Celluloid Country (2012) sa zameriaval na dejiny Slovenska v období 1939 – 1989 z hľadiska filmovej propagandy i z hľadiska autorských dokumentárnych filmov. Ostrochovský nie je historik, je skôr amatér histórie. Amatérom je v tom zmysle, v akom toto slovo používajú Francúzi – milovník. Navyše sa rád pozerá na veci z inej perspektívy, než to robí väčšina. Pri študovaní filmových archívov i súčasnejšej audiovizuálnej produkcie postrehol, že medzi tými, ktorí sa k vojnovému slovenskému štátu vyjadrujú, sú historici, účastníci odboja, obete ľudáckeho režimu – teda prakticky všetci – až na reprezentantov alebo aktérov režimu. Sami gardisti, aj to iba obžalovaní členovia Pohotovostných oddielov  mali dovtedy možnosť vypovedať pred kamerou len v rámci súdneho procesu v roku 1958. Časť týchto záberov sa objavila vo filme Ctibora Kováča Nikdy viac (1958).

Ostrochovský sa rozhodol, že dá týmto ľuďom priestor, kým ešte žijú. To však nie je spoločensky bezpečná pozícia. Ostrochovský tým totiž ide proti aktuálnej oficiálnej histórii, hoci ho k tomu vedie viac zvedavosť než nacionalistický revizionizmus.

Turbulentná reakcia na film na seba nenechala dlho čakať. Ohradili sa aj inštitucionálni historici v oficiálnom stanovisku. Napokon reagoval aj sám režisér. Popri diskusiách o tom, či je Garda „naivnou a niekedy primitívnou, no sofistikovanou obhajobou fašistického režimu“, ako píše historik, ktorého meno sa ocitlo v titulkoch filmu, alebo sondou do toho, „ako štát manipuloval pomocou propagandy myslenie Slovákov a čo táto manipulácia spôsobila“, ako sa vyjadril sám Ostrochovský, akoby sa zabúdalo na to, s akým dokumentárnym filmom vlastne máme do činenia a čo nového prináša.

Nejednoznačný komentár

Garda je na prvý pohľad tradičný dokumentárny film s komentárom, archívnymi materiálmi a svedectvami pamätníkov. Otvárajú ju archívne zábery z dobových aktualít, zvučka týždenníka Nástup a komentár hovoriaci zo súčasnej perspektívy o dlhodobom tieni, ktorý „krivda spáchaná na našich židovských spoluobčanoch dodnes vrhá na všetky aspekty života v Slovenskej republike 1939 – 45“, čím podmieňuje prakticky všetky súčasné interpretácie tohto obdobia slovenských dejín.

Hneď v úvode začne byť zrejmé, že komentár bude tou najproblematickou zložkou filmu. Práve v ňom sa totiž objavuje najviac nejednoznačností: Kto hovorí? A odkiaľ? Z ktorého tábora? Z akého času? Komentár filmu Garda je miestom, z ktorého prehovára raz autor, inokedy archívne dokumenty a zdanlivo i sama história. Okrem pár faktických chýb, na ktoré historici okamžite upozornili, mu škodia aj niektoré kostrbaté a nepresné formulácie či slová. Oscilovanie medzi neutrálne zafarbeným a expresívnym komentárom navyše znejasňuje hranicu medzi autorskou perspektívou a starostlivo ošetreným odborným výkladom. Striedanie perspektívy prvej a tretej gramatickej osoby či jednotného a množného čísla (napr. „Nemecko Slovákom demonštrovalo, že sme aj naďalej jeho vazalom...“) dokonca podprahovo vytvára celé spektrum hlasov, ktoré v komentári zaznievajú, i viacero temporálnych rovín, ktoré sa v ňom prekrývajú. Ak komentár ešte aj anticipuje formulácie, ktoré vzápätí vyslovia hlavní protagonisti, rozostrí sa aj hranica medzi názormi vypovedajúcich a postojom autora. Toto prelievanie hlasov a časov mu na dôveryhodnosti nepridáva.

Nie je náhoda, že kríza komentára v dokumentárnom filme prišla práve po druhej svetovej vojne. Odhaľovanie a usvedčovanie vojnovej propagandy viedlo najskôr k subjektivizácii alebo poetizácii komentára, a neskôr k jeho nahrádzaniu iným typom výpovedí (od hovoriacich hláv až po koláž populárnych šlágrov ako v roku 2003 vo filme Hitlerova hitparáda, či po koláž voice overových výpovedí, napr. v televízom filme Trixi: Prvá špiónka Petra Kerekesa).

Okrem problematického, znejasneného štatútu komentára, má Garda aj viacero iných neduhov. Napríklad dlho doznievajúce archívne zábery, príliš rýchlo odstrihnuté výpovede protagonistov,  spomaľujúci a neorganicky pôsobiaci videozáznam srdečnosťou nasiaknutého stretnutia Júliusa Pečucha, komisára židovských pracovných táborov na Slovensku, a Andreja Steinera, člena židovského odboja, nakrútený už koncom 90. rokov. Napriek tomu sú všetky použité pôvodné i archívne zábery vo filme zaradené presne, s cieľom vytvárať metonymie komplexných spoločenských vzťahov.

Kríza i celé spektrum emócií

Ivanovi Ostrochovskému sa v Garde podarilo zachytiť prejavy protagonistov v plnej emocionálnej šírke. Je pri tom celkom jedno, či je dojatie niekdajšieho šéfa Úradu slovenskej tlače Imricha Kružliaka vedľajším efektom vysokého veku, prípadne dlhých desaťročí vysporiadavania sa s vlastnou minulosťou, alebo či ide o profesionálnu deformáciu dlhoročného novinára a spisovateľa – majstra slova a emócií. Rovnako cenná je aj politická nekorektnosť odsúdeného člena PO HG Ivana Štelcera, jeho prejavy „bez servítky“, či zmierená vecnosť Pavla Schmidu. A tiež číry idealizmus Rebeky Beckovej, ktorej rodina prišla o všetko, najskôr počas Slovenského štátu a potom ešte raz počas komunistickej totality.

Výhrada, že poslední žijúci predstavitelia ľudáckeho režimu vykresľujú Slovenský štát ako malý raj uprostred Európy zmietanej vojnou, podľa mňa nie je namieste. Naopak. Spôsob, akým genézu politickej situácie a autonomistické slovenské nálady v 30. rokoch 20. storočia títo ľudia vykresľujú, je z rétorického hľadiska mimoriadne zaujímavý. Napokon, aj Marcelovi Ophülsovi kritici (a historici) po uvedení filmu Le Chagrin et la Pitié  (1971) vyčítali, že protagonisti jeho filmu prekrúcajú a niektorí dokonca očividne klamú, a on im neoponuje!  Ophüls sa vtedy vyjadril, že ho zaujíma práca pamäte jeho protagonistov a ich aktuálny vzťah k minulosti. Inak povedané – zaujíma ho, ako jeho protagonisti priamo na kameru klamú, prípadne žijú v presvedčení že ich verzia minulosti je tou pravdivou, hodnou výpovede či vhodnou výpoveďou. Ophüls však s komentárom vo svojom filme pracoval veľmi opatrne. Ivan Ostrochovský bol v Garde menej obozretný.

Napriek tomu považujem Gardu za dôležitý príspevok k reflexii obdobia, ktoré má už tradične v Slovákoch vyvolávať žiaľ a súcit, zahanbenie a odsúdenie, a ktoré akoby malo byť predmetom už hotového poznania, a nie ďalšieho poznávania.





další blogy autora:

Nespoznaný – bulvár alebo citlivý portrét?Bouřlivé diskuze vyvolal slovenský film Nespoznaný o životě Richarda Müllera. Mária Ferenčuhová však Remův film obhajuje a srovnává jej s Cooltúrou, jež Nespoznanému předcházela.01.12.2016 - Mária Ferenčuhová
Choroba, tvár, krajina – 5. októberMária Ferenčuhová svůj první letošní blog věnovala filmu slovenského kameramana Martina Kollára 5. október, který má svoji premiéru na Mezinárodním filmovém festivalu v Rotterrdamu.28.01.2016 - Mária Ferenčuhová
Tak ďaleko, tak blízko... ale ako vlastne?Strukturální analýza nového celovečerního dokumentu Jara Vojteka14.05.2015 - Mária Ferenčuhová
Rozpomínanie sa a spomínanie.
Slovenské dokumentárne filmy s terapeutickým účinkom
Jak se současné slovenské dokumenty vyrovnávají s minulostí? Má ponor do hlubin minulosti i terapeutický rozměr? A kde začíná obrušování hran? I o tom je nový blog Márii Ferenčuhové.05.03.2015 - Mária Ferenčuhová

O čom hovoríme, keď hovoríme (a robíme filmy) o dejináchNárod v dokumentu, aneb co o dokumentární reflexi slovenského „já“ prozrazuje srovnání Křehké identity Zuzany Piussi a Ve stínu krále Svatopluka Jakuba Julényho11.12.2014 - Mária Ferenčuhová
O číslach, viditeľnosti a Audiovizuálnom fondeMária Ferenčuhová se bude v prostoru dok.blogu pravidelně věnovat slovenskému dokumentu. Ve svém prvním příspěvku hodnotí, k jakým výsledkům vedla zvýšená finanční podpora dokumentární tvorby v posledních pěti letech.09.10.2014 - Mária Ferenčuhová

   poslední blogy:
Když nestačí jít blížEstetička Tereza Hadravová se vrací k letošnímu pražskému bienále Ve věci umění s apelativním názvem Pojď blíž, které probíhalo od července do půlky listopadu, mezi dvěma pandemickými vlnami. Právě tato covidová závorka, jakkoli neplánovaná a nahodilá, pomohla zdůraznit jedno z témat klíčové výstavy bienále v Městské knihovně v Praze, a to nákazu zkušeností. Výstava vybízí návštěvníka, aby zakusil zkušenost někoho, s kým nemá na první pohled nic společného. Hadravová na dvou dokumentárních dílech z výstavy testuje, zda nám skutečně musí být člověk, jehož emocí se máme nakazit, dostatečně podobný.03.12.2020 - Tereza Hadravová
Jak se pracuje na literárním dokumentu během pandemie Pandemie postihla fungování celé kulturní obce. Literární dokumentaristka a nakladatelka Barbora Baronová přináší zprávu o tom, jak se během pandemie pracuje jí a dalším autorkám literárních dokumentů. Jakou roli sehrává v jejich práci nemožnost výjezdů do terénu či grantová politika? 27.11.2020 - Barbora Baronová
Poprvé...Ji.hlavská festivalová sekce My Street Films prezentuje výběr amatérských dokumentů, které natočili účastníci stejnojmenných workshopů pod vedením zkušených dokumentaristů. Jednou z mentorek workshopu je i dokumentaristka Tereza Reichová, která pro dok.revue sepsala své dojmy z letošních filmů i workshopů.01.11.2020 - Tereza Reichová
Letos vedou Dánové a BritovéO letošní sekci Reality TV v Ji.hlavě očima jejího dramaturga. Podle dramaturga a mediálního analytika Milana Krumla není náhoda, že většina pořadů vybraných do letošní ji.hlavské sekce Reality TV pochází ze dvou trhů – z britského a dánského. „Britové tolik nepřekvapují – vysoká úroveň nehrané tvorby, inovativnost a propracované formy, jak oslovit i s náročným tématem většinového diváka, jsou pro britskou televizi typické už řadu let. U Dánů ovšem překvapuje dlouhodobá kreativita, ochota riskovat, hledat dosud nevyšlapané cesty a zpracovávat i velmi kontroverzní témata,“ píše Kruml.29.10.2020 - Milan Kruml
České dokumenty na letošním festivalu Prix Bohemia RadioTeoretička, pedagožka a dokumentaristka Andrea Hanáčková hodnotí pro dok.revue kolekci dokumentů, které letos soutěžily v sekci Dokument na 36. ročníku mezinárodního festivalu rozhlasové tvorby Prix Bohemia Radio (PBR). Celý festival proběhl od 12. do 14. října mimořádně v online režimu a online proběhly i diskuze poroty a veřejné prezentace jednotlivých kategorií.15.10.2020 - Andrea Hanáčková
Omezené spektrum autistického randěníFilmový publicista Martin Šrajer ve svém dok.blogu upozorňuje na filmy a televizní pořady z nedávné doby, v nichž dominují postavy vykazující rysy poruchy autistického spektra. Patří k nim i nový australský dokumentární seriál Láska ve spektru, jenž je nyní dostupný na Netflixu. Nakolik potvrzuje či naopak vyvrací stereotypy zobrazování autismu?01.10.2020 - Martin Šrajer
Proč Magnesii Literu nezískala letos žádná žena?Spisovatelka a nakladatelka Barbora Baronová se ve svém novém dok.blogu ptá, co vede k tomu, že letošní vítězové prestižní Magnesie Litery jsou výhradně pánským klubem. Důvodem je podle ní nerovné zastoupení mužů a žen v jednotlivých porotách, které odráží stereotypní uvažování o tom, kdo literatuře v Česku vlastně „rozumí“ a kdo o její kvalitě rozhoduje. Debata zdaleka není jen odrazem stavu současné české literární scény.24.09.2020 - Barbora Baronová
Jak se družit s jinými živočišnými druhyAntonín Tesař přibližuje ve svém blogu jihoafrický dokument Moje učitelka chobotnice (2020), jenž je od září zveřejněn na Netflixu a který se snaží ukázat, že tu lidé mohou být pro zvířata, nejen zvířata pro lidi.17.09.2020 - Antonín Tesař
Mezi samizdatem a veksláctvímDokument Králové videa představuje rychlodabované videokazety jako fenomém vypovídající o tekuté hranici mezi komunismem a kapitalismem.03.09.2020 - Tomáš Stejskal
Proč dnes potřebujeme Havly?Janis Prášil se ve svém aktuálním dok.blogu zamýšlí nad dokumentárním rozměrem snímku Havel (2020) režiséra Slávka Horáka. Film podle něj podobně jako třeba Milada Davida Mrnky, Jan Palach Roberta Sedláčka nebo Dubček Laca Halamy reaguje na vlnu normalizační retronostalgie, kdy nejde ani tak o postavy historické, ale symbolické. Tyto snímky podle Prášila představují hodnotovou alternativu ke stávající politické reprezentaci a zosobňují ideály, ve které je možné věřit.27.08.2020 - Janis Prášil