5. október – štylizácia reality v dokumentárnom filme

Slovenský filmový teoretik analyzuje jeden z nejvýraznějších současných slovenských filmů stojících na pomezí fikce a reality, Kollárův 5. október.
01.06.2017 - Martin Palúch

Ak sa začneme podrobnejšie zaoberať filmom 5. október, zistíme, že sociálnu realitu v režisérom presadzovanej výpovedi o jeho vlastnom bratovi zastupuje hodnoverná a autentická hlavná postava a jej, z vôle autora priznaná, autentická životná situácia. Ide o muža s nádorom v oblasti tváre, ktorého čaká zásadná operácia. Rovnako autentické a hodnoverné sú aj prostredia, do ktorých je dej filmu situovaný. Konanie protagonistu sa pritom s témou filmu bezprostredne prepojí len raz, v inscenovanej scénke v knižnici, v ktorej si protagonista, pravdepodobne tiež z vôle autora, listuje v obrázkovej knihe o ľudskom tele. Príznakové sú aj dve scény v nemocnici, jedna u lekára a druhá počas vyšetrenia CT prístrojom. V ostatných situáciách sledujeme väčšinou muža a jeho improvizované a banálne prežívanie každodenných situácií počas cesty na bicykli. Všetky formálne vyjadrovacie prostriedky – kamera, strih, zvuk, hudba, neherec podriaďujúci sa úlohe vo filme, denník ako zásadná dejotvorná rekvizita – sú autorsky komponované či štylizované a vznikli s využitím metód inscenácie. Išlo o podobné metódy, aké sa využívajú pri realizácii hraného filmu, pri ktorom režisér nakrúca podľa vopred premysleného plánu či scenára. Dokumentárny film pritom zo svojej podstaty častokrát s vopred premysleným plánom nakrúcania nepočíta. Do jeho realizácie neraz vstupuje množstvo nepredvídateľných elementov. Tvar výsledného filmu vzniká až v procese tvorivej syntézy a k jednoliatej forme stvárnenia smeruje priebežne. Výber prostredí pri 5. októbri prebiehal pravdepodobne náhodne – časozbernou metódou. Z hľadiska známej dokumentaristickej praxe ide o originálny tvorivý počin. Režisér sa totiž vedome rozhodol nakrúcať nemý hraný film, ktorý sa distribučne indexuje ako dokumentácia reality.

Vďaka kritickému odstupu od predvádzaného, teda tým, že na 5. október prestaneme nazerať len v intenciách dokumentárneho filmu, dokážeme uchopiť a oceniť jeho formálnu jednoduchosť, precíznu prácu kamery a typologickú pravdivosť neherca obsadeného do filmovej úlohy osamoteného pútnika na ceste. Tu treba pripomenúť, že režisér pôvodne zamýšľal nakrútiť výhradne nemý film.

Pri sústredenejšom pohľade na filmový materiál sa dá táto tvorivá metóda práce zreteľne odčítať. Vizuálna stránka filmu je charakteristická fotografickou precíznosťou pri zaznamenávaní skutočnosti. Je všeobecne známe, že debutujúci režisér Martin Kollár patrí medzi popredných slovenských fotografov a kameramanov. Štylizované zábery sú komponované centrálne v prípade, že je na nich zachytená hlavná postava. Tento spôsob snímania vylučuje reportážny charakter práce. Ide o vopred precízne štylizované fotografie v pohybe. Minimum jázd použitých v tomto filme len podčiarkuje režisérovu snahu o dokonale premyslené zaznamenávanie inscenovanej a režírovanej akcie. Je to zrejmé napríklad zo záberu, v ktorom kamera (pravdepodobne z auta) sleduje protagonistu na bicykli pri tom, ako za jazdy hodí do veľkého zberného koša pri ceste odpad, pričom sa kamera s fotografickou presnosťou zastaví vo chvíli, keď sa zacieli na kôš. Protagonista pokračuje v ceste a zmizne zo záberu. Podstatnú časť filmu tvoria rovnako komponované statické zábery, ktoré vznikli metódou výberu vhodného uhla snímania scény alebo štylizovaním protagonistu a ďalších postáv do režijne vybratých situácií. Vizuálny materiál musel byť ozvučený dodatočne z ilustratívnych zvukov, ruchov a hudby, pretože na nakrúcaní sa nezúčastnil zvukár. Tento fakt uvoľnil protagonistu, ktorý napriek štylizácii pôsobí vo vytypovaných situáciách autenticky a prirodzene. Počas celého filmu ho vnímame ako samostatne konajúci subjekt, až v závere sa premení na objekt dokumentárneho filmu. Ide o moment, keď sa pozrie do kamery, čím sa jediný krát prizná prítomnosť režiséra v úlohe kameramana na mieste nakrúcania.

5. október

Pri filme 5. október musíme oceniť naozaj sofistikované využitie metód inscenácie v rámci dokumentárneho filmu. Prítomnosť režiséra a kameramana v jednej osobe si uvedomujeme len nepriamo, ako pri hranom filme, pretože je zámerne zamlčiavaná. Vnímame ju cez štylizáciu zobrazenia, ktoré sa sústredí na vytvorenie výpovede o putovaní osamoteného človeka. Tento režijný zámer nás privedie k poznaniu, že to, čo sa nepodarilo dosiahnuť tvorivému tímu pri filme Koza (2015, réžia Ivan Ostrochovský, kamera Martin Kollár), teda udržať status formy v intenciách dokumentárneho filmu ako presadzovanej hodnovernej reprezentácie, Kollár v 5. októbri zvládol a doviedol do úspešného konca. Režijné metódy – dôraz na vizuálne stvárnenie, minimalistická réžia, vedenie nehercov a fotograficky precízne komponovanie záberov – sú však pri obidvoch snímkach prakticky rovnaké. Ak uvažujeme nad dejom 5. októbra, zistíme, že neobsahuje žiadne smerodajné informácie o vývoji postavy. Film zachytáva muža na ceste. Jeho konanie ohraničujú dve udalosti: konštatovanie o nevyhnutnosti operácie a jej presný termín. O motívoch hlavnej postavy, vybrať sa na výlet, sa v dokumente nič nedozvieme. Aby sa veci uspokojivo vysvetlili, dejotvorné ukazovatele museli byť v tomto prípade vytvorené dodatočne, prostredníctvom presadzovanej vízie režiséra. Poučení diváci však vedia, že ide o film dvoch bratov, pričom je tento intímny biografický vzťah medzi tvorcom a protagonistom funkčne potlačený do úzadia.

Aby dokument mohol fungovať, musel sa zásadný dejotvorný činiteľ vytvoriť umelo cez funkčnú rekvizitu – denník hlavného protagonistu. V príbehu nahrádza monológy i dialógy a plní informatívnu funkciu namiesto tradičného komentára alebo voiceoveru. Vizuálne riešenie denníka vo forme ikonicky pôsobiacich medzititulkov nahrádza chýbajúci slovný režim, ktorý Bill Nichols definuje cez pojem hlasu. V 5. októbri je hlas toho, kto vypovedá, neurčený a jeho hodnovernosť nepreukázateľná. Na jednej strane vytvára dojem, že ide o subjektívny hlas protagonistu, my však vieme, že ide o zámernú konštrukciu. V prvom rade totiž zastupuje vševediaci hlas autora, tvorcu filmu. Rozhodnutie nakrúcať dokument formou nemého filmu ostalo zachované, pričom dejotvornú funkciu prebrali práve stránky denníka, vyrobeného pre tento účel v ateliéri. Funkčne previazali nedramatickú štruktúru filmu a dali jej významotvorný presah. Bez denníka by príbeh aj hlas toho, kto vypovedá, zostali nejasnými. Príbeh totiž na jednej strane odráža skutočnosť a odohráva sa v realite, ale nereprezentuje autentické pocity a názory hlavnej postavy. Neoboznamuje nás s jej prežívaním priam osudovo-existenciálnej situácie. Vidíme len toľko, koľko presadzuje režisér, aby divák vyhodnotil výsledný naratív ako hodnovernú reprezentáciu.

Všetky formálne rozhodnutia – sofistikovaný spôsob réžie, kompozícia deja nedramatického filmu prostredníctvom denníka, absencia slov – umocňujú v divákovi pocit, že počas projekcie osobne prežíva problém človeka, ktorého pozoruje na plátne. Režim obrazov a slov sa samokonštruuje do významov najmä cez vnútorný monológ diváka, čím sa on sám priamo podieľa na interpretácii zápletky počas jej sledovania bez toho, aby bol vyrušovaný z koncentrácie názormi hlavnej postavy alebo ďalších postáv. Vzniká tak intímny a originálny vzťah medzi divákom a predvádzaným príbehom. Vnútorné prežívanie diváka zároveň znásobuje situáciu postavy vo filme, ktorá sa dá charakterizovať wittgensteinovským „O čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať“, alebo jednoduchým príslovím „Keď nejde o život, nejde o nič“. Film akcentuje metafyzickú tému, ktorá je slovami neuchopiteľná. Vypovedá o niečom, čo sa odohráva medzi nebom a zemou, týka sa života i smrti, konečnosti a večnosti. Tento metafyzický duševný stav zakomponovaný do postavy filmu dáva divákovi priestor, aby sa osobne podieľal na réžii tým, že svojím vnútorným monológom aktívne dopĺňa absentujúcu slovnú zložku.

5. október vyniká v súdobej produkcii svojou formálnou jednoduchosťou stvárnenia takej zložitej a ľudsky hlbokej témy, a tiež tým, že psychologicky počíta s účasťou diváka na vytváraní deja filmu. Môžeme sa len domnievať, koľko motívov zachytených vo filme vyprovokovala skutočnosť a koľko z nich vzniklo na základe zásahov režiséra.
 




   poslední blogy:
Jak se učíme o virtuální realitě?Andrea Slováková, dramaturgyně ji.hlavského festivalu, která se zaměřuje především na experimentální snímky a díla ve virtuální realitě, sepsala pro dok.revue již druhý blog o publikacích věnovaných dílům virtuální a rozšířené reality. Co je předností zatím nemalého počtu těchto knih a co v nich podle autorky chybí?20.02.2020 - Andrea Slováková
Pro satiru do cizinyMediální analytik Milan Kruml se ve svém blogu zamýšlí nad tím, proč u nás, na Slovensku či v Maďarsku chybí kvalitní satirický pořad. Inspirovat bychom se podle něj mohli u sousedů v Rakousku a Německu, kde se těší oblibě tamní satirické formáty Gute Nacht, Österreich a Die Heute Show, které dokážou vtipně přitáhnout pozornost k politickým kauzám. Naposledy vyvolal pořad Gute Nacht, Österreich pobouření koncem ledna, když ostře upozornil na situaci na maďarské mediální scéně.13.02.2020 - Milan Kruml
Podvratná síla statistikyFilmový producent Radim Procházka komentuje výsledky Cen české filmové kritiky a zdůrazňuje roli statistiky hlasování, kterou Ceny kritiků jako jedny z mála zveřejňují. Ta podle Procházky totiž odhaluje relativitu veškerého soutěžení. Díky tomu například zjistíme, že tolikrát skloňovaný Svěrákův Kolja vyhrál coby nejlepší porevoluční český film nad Vorlovým Kouřem jen o fous. 06.02.2020 - Radim Procházka
Co nás čeká (a nemine) v autorském právuPrávník a filmový publicista Ivan David přibližuje tři evropské směrnice, které právě procházejí implementací ze strany českých orgánů, a je více než pravděpodobné, že ovlivní podobu evropského, potažmo českého autorského práva a internetu. Změny tak čekají zejména Google, YouTube a provozovatele video-on-demand služeb, přičemž ti poslední budou muset nabízet více evropských filmů.30.01.2020 - Ivan David
Jak se s životem neprat aneb Čeští lvi dokumentárníPublicista Tomáš Stejskal glosuje nominace na České lvy v dokumentární kategorii. Tuzemští akademici podle něj svými nominacemi opět potvrdili, že dokument je v jejich očích hlavně nevzrušivý pomník, který divákům předává informace.23.01.2020 - Tomáš Stejskal
Jak se píše o novém médiuDramaturgyně ji.hlavské sekce Virtuální reality (VR) Andrea Slováková zahajuje sérii blogů, v nichž představí zahraniční publikace o VR. V tomto textu se věnuje knize Storytelling for Virtual Reality: Methods and Principles for Crafting Immersive Narratives Johna Buchera, která se zabývá genezí nového média, jeho technologickými inovacemi, vyprávěcími postupy i prostupností médií.16.01.2020 - Andrea Slováková
Satanismus je aktivismusV předvánočním čase se umisťuje v zahraničních žebříčcích nejlepších letošních (mainstreamových) dokumentů i snímek Hail Satan? režisérky Penny Lane. Film s dokonale předvánočním názvem, který se úspěšně promítal na letošním festivalu v Sundance, je portrétem společenství Satanic Temple, které si zvolilo Satana jako dobře viditelný symbol vzdoru a neochoty podřídit se autoritě. Pro ty, kteří dnes vytvářejí různé poloreálné nebo úplně vybájené strašáky, aby s nimi paralyzovali veřejnost (a příkladů z českého prostředí by se nenašlo málo), může být tento dokument cennou lekcí.19.12.2019 - Antonín Tesař
Tání digitálního věkuProsincové blogogo propojuje dva filmy z letošního ji.hlavského festivalu – Viva video, video viva a FREM. Oba snímky zkoumají – první prostřednictvím minulosti a druhý skrze budoucnost – outsiderství lidské existence ve věku její elektronicko-digitální reprodukovatelnosti. Stali se z nás digitální Robinsoni? Dokážeme být kurátory světa? Jsme schopni se na něj naladit?12.12.2019 - Jan Gogola ml.
Zadkem na dvou židlíchDokumentaristka Tereza Reichová uvažuje o roli lektora filmového workshopu i o zodpovědnosti, kterou nese za celý proces, zvlášť když pracuje se znevýhodněnými dětmi. Lektor se podle ní neslučuje s rolí režiséra, jinak sedí člověk na dvou židlích. To se podle ní stalo Lině Zacher, autorce dokumentu Fonja, který zvítězil na letošním Mezinárodním festivalu dokumentárních filmů v Jihlavě v sekci Opus Bonum a pojednává o chlapcích z nápravného zařízení na Madagaskaru. Je dobré, aby vyprávěli na kameru, kdo co ukradl a komu jak zemřeli rodiče?05.12.2019 - Tereza Reichová
Brit Jensen: Natáčím dokumenty, protože chci komunikovat s lidmiDokumentaristka Brit Jensen letos vyhrála Prix Bohemia Radio, Podcast roku i soutěž českých rozhlasových dokumentů AudioREPORT. Na stránkách dok.revue se její jméno objevuje pravidelně od roku 2016.28.11.2019 - Andrea Hanáčková