DOK.REVUE

Jediný český časopis o dokumentu

Kdo se se mnou zatočíZ filmu Kdo se se mnou zatočí. Foto archiv autorky

Nový film

Kdo se se mnou zatočí

24. 8. 2020 / AUTOR: Adéla Križovenská

Studentka Katedry animované tvorby na FAMU Adéla Križovenská přibližuje vznik svého krátkého animovaného dokumentu Kdo se se mnou zatočí, který je součástí celovečerního pásma toho nejlepšího ze současných studentských animovaných filmů s názvem FAMU v kině 01, jenž je od 20. srpna v českých kinech.

Modrají se poměnečky, zelená se klokočí. Kdo se se mnou v tom kolečku, kdo se se mnou zatočí?

Zadaním bolo vytvoriť animovaný dokument na tému revolúcia. Rada priznávam pôvodné školské zadanie, pretože sama, bez nejakého postrčenia, by som k podobnému námetu zrejme nedošla. Vrámci útrpného hľadania vhodnej témy mi jedna blízka osoba poradila rozpracovanie problematiky detských domovov. Po krátkom skúmaní stránok domovov na internete a čítania príbehov som si so zlomeným srdcom povedala, že to je tá téma. Do tvorby som sa vrhla s hlavou plnou naivných predstáv. Skutočná podstata dokumentu sa odhaľovala sama – postupne a organicky. Tak ako aj samotný scenár a vizuál.

Z filmu <b><i>Kdo se se mnou zatočí</i></b>. Foto archiv autorky

Film si to nakoniec aj tak vyprosí sám

Mojou pôvodnou myšlienkou bolo opísať pozitívnu revolúciu vo svete ústavnej starostlivosti. Ako nezainteresovanej osobe sa mi vždy zdalo, že aspoň z materiálnej stránky sú domovy vybavené čím ďalej tým lepšie. Po pár stretnutiach s Petrou Kačírkovou, aktívne pôsobiacou v tejto oblasti, sa môj obzor začal rozširovať a uberať úplne opačným smerom. Nasledovali stretnutia, pri ktorých som nahrala rozhovor s Michalom Ďorďom, ktorý pôsobí v nadácii Vteřina poté a s Júliou Kochovou, ktorá pôsobí napríklad v organizácii Dobrá rodina. Keďže som stále plávala len na povrchu problému, moje otázky sa mi zdali roztrasené a naivné. Ich výpovede boli však viac než uspokojivé a určili tak ďalší smer filmu. Pôvodné predstavy tvorby sa nakoniec úplne líšili od reality. Chcela som viac výpovedí z viacerých uhlov pohľadu. Konfrontovať názory ľudí pracujúcich v domovoch, ľudí z ministerstiev zodpovedných za financovanie a tiež detí. Keďže táto téma je hodná rozhodne väčšieho formátu, bolo obrovskou výzvou z hodiny nahrávok vybrať len tých krátkych 5 minút. Nestihla som sa dostať k žiadnemu osobnému stretnutiu v nejakom domove a ani k deťom. Nakoniec to bolo vlastne dobré, pretože s väčším množstvom materiálu by to bolo ešte ťažšie. Stále mi tam však chýbal nejaký hlas detí, tak som to nakoniec vyriešila piesňou z knihy Jarní říkanky, ktorú mi kamaráti zo štúdia Versus pomohli zhudobniť.

Aby obraz neprekričal zvuk

Počas procesu strihu audia som sa snažila nájsť to správne vizuálne riešenie. Vznikli tak 3 storyboardy, 2 animatiky a hromada výtvarných návrhov. Časový tlak a neznámo, ktoré pre mňa forma dokumentu predstavovala, ma neúprosne naháňali a tlačili k stene mojich schopností. V týchto momentoch ma hnala túžba ponúknuť ľuďom aspoň letmý pohľad za záves mylných predstáv. Po neúspešných scénaroch a skicách som si spomenula na autora menom Boris Labbe, ktorý sa stal mojou hlavnou vizuálnou inšpiráciou. Celá finálna koncepcia vznikla jedného dňa v mojej obľúbenej kaviarni za zvuku hudby Sigura Rosa, ktorý udával náladu tejto jemne depresívnej a vážnej téme.

Z filmu <b><i>Kdo se se mnou zatočí</i></b>. Foto archiv autorkyZ filmu <b><i>Kdo se se mnou zatočí</i></b>. Foto archiv autorky

Finálna verzia animatiku pozostávala z minimu pohybu, hromady popiskov a šípok. Ondřej Vomočil je úžasný zvukár, ktorý dokázal pochopiť poznámky ako: pocit rannej hmly a jaskynná samota. Finálnu animáciu som vkladala do takmer hotového zvuku. Technická stránka pozostáva z veľkej časti z rotoskopie 3D modelov, rúk či vodnej hladiny. Problematika rotoskopie je na poli animácie večne otvorenou debatou. Ja som za každú formu, ktorá šetrí čas a slúži k uskutočneniu myšlienky. Samotná animácia bola veľmi “nobrain” procesom fázovania animatiku a prekresľovania 3D modelov. V porovnaní s procesom vymýšľania je to pre mňa vždy odmenou.

Štvorcový, takmer vertikálny formát som zvolila z dôvodu pocitu uzavretosti či uzamknutosti v jednom z trezorov, ktoré sa vo filme opakujú. Širokouhlý je iba začiatok s deťmi spievajúcimi veselú pieseeň. Kľúčovými prvkami sú skrinky symbolizujúce odloženie, uzamknutie, nepotrebnosť, hromadnosť a samotu. Kľúče ako cesta k poznaniu, pomoci a k slobode. Vlna ako prvok ukazujúci bezmocnosť. Takmer statickými scénami som využívala slobodu obrazu – chvíľu sa nikam neponáhľať a nechať diváka sústrediť sa priamo na výpovede.

Z filmu <b><i>Kdo se se mnou zatočí</i></b>. Foto archiv autorkyZ filmu <b><i>Kdo se se mnou zatočí</i></b>. Foto archiv autorky

Posolstvo tohto malého filmu vnímam hlavne ako svoju vlastnú zmenu myslenia v tejto oblasti, a túžbu sa tomu v budúcnosti ešte nejak venovať. Takisto verím, že dokáže prehovárať k širšej verejnosti, nie len k festivalovým divákom.