Nespoznaný – bulvár alebo citlivý portrét?

Bouřlivé diskuze vyvolal slovenský film Nespoznaný o životě Richarda Müllera. Mária Ferenčuhová však Remův film obhajuje a srovnává jej s Cooltúrou, jež Nespoznanému předcházela.

Priznám sa, že po dokumentárnych filmoch Mira Rema Pohoda (2011) a Cooltúra (2016), ktoré som videla len celkom nedávno, som sa do kina na projekciu jeho posledného filmu, portrétu Richarda Müllera Nespoznaný (2016), chystala viac s obavami než s očakávaním.

„Zakázaná“ Cooltúra, ktorá nedávno „záhadne“ unikla na internet a šírila sa ako vírus sociálnymi sieťami, totiž ponúkla reduktívny a vulgárny obraz Slovenska ako kabinetu kuriozít pre degenerovaných chudákov, kde je „kultúra“ definovaná predovšetkým ako panoptikum tých najbizarnejších alebo najprimitívnejších javov – od pitia alkoholu, cez súťaž v kopaní hrobov, prízemné podoby ľudových tradícií, smerácke oslavy MDŽ, automobilové preteky, pochybné castingy a módne prehliadky, až po zákulisie reality shows, koncerty „nestarnúcich“ šlágristov alebo deathmetalových kapiel, prípadne filozofovanie populárnych hiphoperov či recitačné súťaže pre starších a pokročilých.

Remo v Cooltúre siahol po viditeľných a nepochybne aj alarmujúcich symptómoch súčasnosti, no urobil to bez akéhokoľvek analytického presahu i bez jasného posolstva. Namiesto toho, aby bol jeho film audiovizuálnou obžalobou systému, ktorý takéto podoby „kultúry“ umožňuje či priamo produkuje, sa vlastne stal urážkou dobrého vkusu, paródiou na kritické myslenie a zároveň výsmechom aktérov skutočného kultúrneho diania, ktoré vo filme nevidíme, aj keď kdesi na okraji či celkom mimo záujmu masových médií (ale aj samotného Rema) stále tvrdohlavo a potichu existuje.

Búrlivá diskusia1), ktorá sa v médiách a na sociálnych sieťach rozpútala po premiére filmu Nespoznaný, môže vyvolávať dojem, že Miro Remo aj vo svojom najnovšom filme pokračuje v spôsobe snímania, aký charakterizuje Cooltúru.

Niet však väčšieho omylu! Kým Cooltúre chýbal dramaturgický rámec, koncepcia aj zreteľný odkaz, Nespoznaný je hlbokým, komplexným a zrelým filmom, ktorý dokazuje, že Miro Remo dokáže spracovať aj mimoriadne ambivalentnú a citlivú tému, ak k nej pristúpi empaticky.

Jeho Nespoznaný nie je životopisným, ani fanúšikovským filmom, aké sa v slovenských kinách objavujú v posledných dvoch rokoch. Nie to film-pocta, ako to bolo v prípade úspešného dokumentárneho filmu 38 (2014) o Pavlovi Demitrovi, a nie je to ani pseudokontroverzný konštrukt ako Rytmus – sídliskový sen (2015). Nespoznaný je portrét človeka, ktorý je nespochybniteľnou legendou česko-slovenskej hudobnej scény, a zároveň portrét človeka trpiaceho bipolárnou poruchou, aká postihuje mnohých tvorivých ľudí. Do istej miery je to aj portrét tejto choroby, jej prejavov a liečby. No a v neposlednom rade je to film, ktorý možno čítať ako metaforu o uväznenosti jedinca v systéme, nielen v systéme šoubiznisu, ale v systéme akejkoľvek práce a pláce, teda v ekonomickej a existenčnej mašinérii, v ktorej väzíme takmer všetci, či už tým, že si vezmeme hypotéku, porodíme deti alebo skrátka len chceme zabezpečiť seba i našich blízkych.

Na jeden celovečerný film to vôbec nie je málo.

Tváre a podoby Richarda Müllera

Remo konštruuje obraz Richarda Müllera na princípe kontrastu – medzi vtedy a dnes, medzi manickou tvorivou fázou a súčasným stavom utlmeným silnými liekmi, ktoré hudobníka spomaľujú, pripravujú o kreativitu, no podistým aj držia pri živote. Vytvára obraz človeka, ktorý svojou prácou i životným štýlom napĺňa mnohé (stereotypné) predstavy o rockovej hviezde, ale aj človeka citlivého, nadšeného, nežného, šialeného, treštiaceho, zaľúbeného či trpiaceho. Remo teda Richarda Müllera vykresľuje ako skutočnú star s lifestylom, ktorý je z dlhodobého hľadiska neudržateľný či doslova zničujúci. No ukazuje aj to, že podobne zničujúca môže byť aj liečba, hoci jej cieľom je práve psychická „normalizácia“. Müllera vtedy vidíme spomaleného, úzkostného alebo nekonečne osamelého v hlučnom dave spolupracovníkov, manažérov a blízkych,  ktorí ho potrebujú výkonného a funkčného, lebo jedine tak bude prinášať zisk sebe aj im.

Miro Remo nakrúcal v konkrétnom, síce pomerne dlhom, no stále obmedzenom čase. Zachytil tak jednu etapu v hudobníkovom živote a aby nešlo o jednostrunný portrét, obohatil ho aj o línie z minulosti. Pravdepodobne z estetických, ale možno aj z koncepčných dôvodov do filmu vložil výlučne materiály zo súkromného archívu Richarda Müllera. Tým vznikol akýsi filmový dvojhlas, kde o sebe (v prvej osobe) vypovedá sám Müller a kde ho zároveň (v tretej osobe, prípadne zdanlivo v prvej osobe prostredníctvom go-pro kamery umiestnenej na Müllerovej hlave) sníma niekto iný. Metóda kontrastu tak naznačuje nielen dva póly  Müllerovej choroby, ale aj rozdiel medzi aktívnym, subjektívnym „ja“ a objektivizovaným, trochu zvecneným „on“.

No a v neposlednom rade metóda kontrastu nastoľuje aj tú najočividnejšiu polaritu – protiklad medzi „vtedy“ a „teraz“, medzi „bolo“ a „je“.  Úskalím tohto kontrastu však je, že pri ňom máme  tendenciu zabúdať, že „vtedy a teraz“ nie sú počiatok a finálny stav, ale obyčajné fázy. To si veľmi dobre uvedomuje aj Miro Remo a preto premenlivosť, tekutosť obrazu svojho protagonistu naznačí aspoň záverečným titulkom, v ktorom spomenie, že Richard Müller s kapelou Fragile odohral nadštandardne veľké množstvo koncertov a schudol pri tom 50 kg.

Portrét prostredia

Veľmi silným motívom filmu Nespoznaný je rozkrytie spletenca vzťahov a vzájomných závislostí v systéme šoubiznisu. Druhou najdôležitejšou figúrou filmu je Müllerov manažér Adnan Hamzić, ktorý vystupuje nielen v pozícii organizátora práce, mediátora či produkčného, ale zastáva aj rolu Müllerovej zdravotnej sestry či fyzickej a morálnej podpory. Manažér je Müllerovi prakticky stále nablízku. Spolu s členmi vokálnej kapely Fragile je doslova jeho pracovnou rodinou. Jedným dychom však možno povedať aj to, že hudobník je hlavným živiteľom tejto „rodiny“, a zároveň – vulgárne povedané – aj jej dojnou kravou. Vzájomná závislosť, v ktorej sú pevne prepletené priateľstvo, láska, starostlivosť a biznis, sa už zreteľnejšie hádam ani nedá ukázať.

Napriek tomu, že takéto nasvietenie šoubiznisu nie je nevyhnutne lichotivé, nemyslím si, že by Miro Remo odhaľoval charakter týchto vzťahov cielene s úsilím posudzovať alebo kritizovať ich – akurát ich pri skúmavom pohľade na Richarda Müllera nemohol prehliadnuť. Zároveň mi je jasné, že obnaženie tejto vzťahovej spleti môže byť vnímané ako zásah do citlivého miesta všetkých zúčastnených a že právom otvára debatu o tom, kde sa nachádza hranica, za ktorú by už dokumentarista nemal ísť. Remo skutočne korčuľuje na tenučkom ľade, najmä ak si uvedomíme, že film bol prakticky okamžite po premiére obostretý množstvom povrchných a zjednodušujúcich interpretácií.

Vykladať si Remov film ako kritiku „zlého šoubiznisu“, ktorý ničí a vyciciava „dobrého umelca“, čo potrebuje už len kľud, by však bolo nielen zjednodušené, ale aj chybné. Removi sa totiž podarilo majstrovsky ukázať práve vyrovnanosť tohto vzťahového spletenca, kde je Müller stále tým najdôležitejším a aj napriek drsnej medikamentóznej liečbe, ktorá ho tlmila, veľmi pevným ohnivkom. Sám je na šoubiznise závislý, no táto jeho závislosť sa štiepi vo dvoje: na jednej strane stojí potreba finačného zabezpečenia a vôľa koncertovať, pretože práve koncerty a už hotové skladby generujú najväčší zisk, a na druhej strane zase stojí bytostná potreba slobodne, nezávislo tvoriť, písať nové a nové skladby, ktorá sa však spája s deštruktívnym spôsobom života a ohrozuje šoubiznisovú rutinu (teda aj zisk), takže ju treba utlmiť.

Práve tento bludný kruh tvorivosti, výkonu, únavy, tento kruh potrieb, nutností a závislosti dáva Removmu filmu naliehavý existenciálny presah. A to aj napriek tomu, že celý film je vlastne len sériou vybraných  „momentiek“, ktoré však nie sú, na rozdiel od momentiek v Cooltúre, prvoplánovo a hrubo pospájané, ale vnímavo poskladané do pôsobivej, miestami dojímavej mozaiky.


1)  http://www.pluska.sk/soubiznis/domaci-soubiznis/kontroverzny-dokument-mullerovi-vyvolal-vojnu-spevakova-partnerka-zuri-filmarov-znicili-ste-mu-zivot.html

http://www.cas.sk/clanok/477640/mullerova-partnerka-vanda-zuri-kvoli-filmu-o-risovi-obrovsky-skandal/





další blogy autora:

Choroba, tvár, krajina – 5. októberMária Ferenčuhová svůj první letošní blog věnovala filmu slovenského kameramana Martina Kollára 5. október, který má svoji premiéru na Mezinárodním filmovém festivalu v Rotterrdamu.28.01.2016 - Mária Ferenčuhová
Kríza filmového komentára vo filme GardaIvan Ostrochovský svým filmem Garda pobouřil nejen slovenské historiky a dostal se tak do nepříliš bezpečné pozice. Jak z této krize ven a zda se v ní Garda ocitla oprávněně, píše ve svém blogu Mária Ferenčuhová.23.07.2015 - Mária Ferenčuhová
Tak ďaleko, tak blízko... ale ako vlastne?Strukturální analýza nového celovečerního dokumentu Jara Vojteka14.05.2015 - Mária Ferenčuhová
Rozpomínanie sa a spomínanie.
Slovenské dokumentárne filmy s terapeutickým účinkom
Jak se současné slovenské dokumenty vyrovnávají s minulostí? Má ponor do hlubin minulosti i terapeutický rozměr? A kde začíná obrušování hran? I o tom je nový blog Márii Ferenčuhové.05.03.2015 - Mária Ferenčuhová

O čom hovoríme, keď hovoríme (a robíme filmy) o dejináchNárod v dokumentu, aneb co o dokumentární reflexi slovenského „já“ prozrazuje srovnání Křehké identity Zuzany Piussi a Ve stínu krále Svatopluka Jakuba Julényho11.12.2014 - Mária Ferenčuhová
O číslach, viditeľnosti a Audiovizuálnom fondeMária Ferenčuhová se bude v prostoru dok.blogu pravidelně věnovat slovenskému dokumentu. Ve svém prvním příspěvku hodnotí, k jakým výsledkům vedla zvýšená finanční podpora dokumentární tvorby v posledních pěti letech.09.10.2014 - Mária Ferenčuhová

   poslední blogy:
Televize na plátněMediální analytik Milan Kruml z pozice dlouholetého dramaturga ji.hlavské sekce Reality TV komentuje nejen letošní kurátorský výběr televizních pořadů.12.10.2017 - Milan Kruml
Červená proti totalitěJanis Prášil reflektuje dokumentární film o operní pěvkyni Soni Červené a dává jej do souvislosti s dalšími dvěma filmy o výjimečných ženách, jejichž autorkou je Olga Sommerová.21.09.2017 - Janis Prášil
Co je to konstruktivní žurnalistika?Mediální analytik Milan Kruml ve svém dalším blogu představuje koncept konstruktivní kritiky a žurnalistiky, přičemž vychází z diskutované knihy dánského novináře Ulrika Haagerupa Constructive News.31.08.2017 - Milan Kruml
Hrát, nebo býtNěkolik poznámek filmového právníka Ivana Davida k právním aspektům rozdílů mezi hraným a dokumentárním filmem03.08.2017 - Ivan David
Smrt jako turistická atrakceJanis Prášil přichází s reflexí nového filmu ukrajinského režiséra Sergeje Loznitsy Austerlitz a zároveň přináší poznámky z besedy s tímto režisérem z festivalu v Karlových Varech, kde měl film svoji premiéru.27.07.2017 - Janis Prášil
Poznámky z Letní filozofické školy 2017Andrea Slováková přináší poznámky z Letní filozofické školy. Napříč mnoha obory od matematiky přes psychiatrii až po politologii se rozprostíralo téma přetržitosti a kontinuity.20.07.2017 - Andrea Slováková
Tahle země je našeJanis Prášil o Klusákově novém filmu Svět podle Daliborka13.07.2017 - Janis Prášil
Audiovizuální pastvaTereza Hadravová se už po čtvrté vydala na obhajoby ročníkových a absolventských prací CASu na FAMU. V tomto blogu se zaměřuje na část výstavy v GAMU, která je veřejnosti přístupná až do 9. července. 06.07.2017 - Tereza Hadravová
Drzá investigace Ivana StudenéhoAndrea Hanáčková rozebírá dílo rozhlasového dokumentaristy Ivana Studeného29.06.2017 - Andrea Hanáčková
Když mladí nejsou tak úplně mladíMediální analytik z České televize Milan Kruml tentokrát ve svém blogu uvažuje o pojmu mladý televizní divák. Kdo to vlastně je a proč?22.06.2017 - Milan Kruml